Áno, východy slnka sú prekrásne. Na miestach ako Zaježka dvojnásobne – uprostred lúky na kopci, s výhľadom na lazy doďaleka. Až sa človeku tají dych tou nádherou.
Slnko vyžarovalo príjemné teplo a presvetlilo svet – na chvíľu mi pripadalo, že svet je v poriadku a fajn.
A aj zapadalo slnko zaježovsky čarovne (aj napriek lenmobilu vidno tú rozprávkovosť…), s oblakmi ľahko plynúcimi k horizontu. Stála som na úbočí kopca a len som sa dívala dlho, dlho. Som pochabo romantická, sú veci, ktoré ma neprestanú očarovávať – ako oblaky plávajúce oblohou a slnko na horizonte…
Cestou som spravila pár filozofických fotiek. Dám niečo z nich inokedy, možno nabudúce.
No pochválim sa vám aspoň mojim novým kamošom – priamo zo Zvolena. Vypadol z hniezda na autobuske, jeho mama ho chcela zachrániť, neprežila príchod autobusu. Nikto si ho vôbec nevšímal. Sedel tam v rachote autobusov malý a bezbranný, schúlený, vystrašený. Nuž čo iné mi ostalo, ako ho so sebou zobrať? Usadil sa pri krku a podriemkával, kým som jednou rukou držiac mobil zháňala na internete návod, čo by tak asi mohol jesť. Malý holub, pravdaže, ale poviem vám – splietli si ho s orlom cestou viacerí. Ešte i dnes ma presviedčala v práci upratovačka Marta, že vyzerá zvláštne a nemôže to byť holub. Meno som mu ešte nevymyslela, rozhodla som sa, že zalovím medzi obľúbenými rozprávkovými hrdinami z minulosti, oooo – napríklad Tarabas, alebo Romualdo, uvidíme. Ach, nie, žartujem, mne je sympatický Shrek, mám už kocúra a somárika, no tak to bude pravá voľba. Veru tak, rozhodla som sa. Ibaže dievčatá mali úplne inú predstavu – Kika tvrdila, že to bude Karol, Svetlanka, že Jožo, Jazmínka ho volala „ten tvoj papúch“ – zato sa mu prihovárala zo všetkých najmilšie podchvíľou. Pripadalo by mi zvláštne vykrikovať na holuba z okna Karol či Jožo, nato dcéra podotkla, že ani s Romualdom to nebude životné terno. To je fakt, tak tomu menu ešte dáme čas.
A je to riadny vybíjanec, ten holub, driape sa mi na plece, je mu smutno samému – uvažujem, že by som ho mohla naozaj vydávať za orla, aby som ho nosila na pleci. Veď ako by som v práci pobiehala na pleci s holubom? Chodiť s orlom na pleci to znie veľkolepo – iste by ani zamestnávateľ nič nenamietal. Akurát že by niekto ochranárov mohol zavolať, však poznáte ľudí – ale tých by som zasa odklonila konštatovaním, že si z nich určite niekto vystrelil, lebo toto predsa žiadny orol nie je a holuba nosiť na pleci nijaký zákon nezakazuje.
Vyzerala som v noci ako stavbár – zo snahy kŕmiť holuba ovsenými vločkami vo vode rozmočenými, kým „môj orol“ napapaný spokojne zaspal.Cez deň sa mu páčilo v kvetináči na okne. Podrastie, dorastú mu pierka a verím, že dokáže vzlietnuť do sveta…
No a záverom ešte nejaký pekný pohľad na zaježovské lazy…
Elena 3.6.2019
Celá debata | RSS tejto debaty