otvorene

Vraj prichádza na európsky kontinent v súčasnosti menej migrantov ako kedysi – aspoň tak nám to hlásajú médiá. Štatistiky UNHCR https://data2.unhcr.org/en/situations/mediterranean  uvádzajú, že v roku 2015 prišlo do Európy viac ako milión a tridsaťtri tisíc a v tomto roku zatiaľ necelých stoštyridsaťdva tisíc.

Tieto čísla však nehovoria nič o tom, ako počet migrantov v Európe narastá, koľko za nimi prichádza rodinných príslušníkov v rámci zlučovania rodín, ani koľko detí sa im tu narodí.

No áno, dnes analyzujem problematiku migrantov v Európe, zasa raz.

Pomáhať, ale ako?

Nejeden prípad, kedy sa snažil ktosi zachrániť topiaceho sa neodborne, s precenením svojich síl, skončil utopením sa i záchrancu. Pripomína mi to situáciu, v ktorej do Európy každoročne prúdia státisíce ľudí a nikto to efektívne nerieši. Lebo nejde o to, či v niektorom roku príde o pár desiatok či stoviek tisíc migrantov menej. Veď tí, ktorí tu prišli v predchádzajúcom roku, sú predsa tu. Aj tí z rokov predošlých. A nezaintegrovaní, neprispôsobujúci sa spoločnosti, do ktorej prišli, práve naopak – zväčša očakávajúci prispôsobenie sa spoločnosti im. Ich požiadavkám, ich právam bez povinností, ich videniu sveta a náboženským predstavám.

Neviem, aké je nadkritické množstvo, kedy už nebudeme vedieť pomáhať migrantom preto, že preťažený sociálny systém  to neunesie. Ale odborníci by to mali vedieť vyrátať, a aj to tuším vyrátali. Ak raz primigrovanie dosiahne tú kritickú hodnotu, čo potom? Tých ostatných budú odháňať od brehov Európy? Alebo budú prijímaní hlava – nehlava, bez ohľadu na reálne riziká?

Nie, nemožno nazvať reálnou pomocou vpustenie hromady migrantov sem, lebo ak Európa stratí svoju

Problémy, ktoré teraz s časťou migrantov už sú, nie sú podľa mňa malé. Nehodno ich bagatelizovať, ani „politicky korektne“ ututlávať. Keď sledujem prípady násilia, spôsobené migrantmi, obvykle to končí konštatovaním, že šlo o duševne nevyrovnaného jedinca, so psychickou poruchou, a nie o teroristický čin. Nikde v odbornej literatúre som nečítala definíciu, že terorista musí byť psychicky vyrovnaný – a dokonca ani to, že musí byť napojený na nejakú organizáciu. Individuálny terorizmus, spojený s fanatickým náboženským presvedčením a jeho burcovaním  niektorými duchovnými či politickými vodcami – to by bola moja diagnostika týchto „psychicky chorých“ páchateľov.

Žaba sa varí…

To, čo pokladám za problém, je naše učičíkanie sa. Je ich tento rok menej, tak čo by sme riešili?  Pritom, ak sa v Európe naruší jej schopnosť pomáhať, zostanú mnohé africké krajiny bez pomoci. A učičíkanie sa týka aj toho, ako vnímame násilie – ako čoraz menej ho vnímame. Prvé útoky vzbudzovali  hnev, teraz ľudia ľahostajnejú, len myknú plecom – už zasa migranti. Nie je to dobrá situácia pre nás, no ani pre nich – pre tú skupinu migrantov, ktorá spomedzi nich naozaj hľadá nový život útekom z ohrozenia vojnou a násilím, a nielen žmýkanie sociálnych dávok ekonomický profit.

Namiesto efektívnej pomoci africkým krajinám sa tak pomoc triešti, lebo i tu im treba dať časť zdrojov. Namiesto reálnej možnosti rozvoja krajín, z ktorých migranti utekajú, stáva sa ich vlasť čoraz menej schopnou rozvoja, ak jej unikajú mladí životaschopní muži. Nelegálnych migrantov nikto odtiaľto nedostane, priveľkú masu ľudí nemožno reálne integrovať. O čo viac vynakladáme tu na pokusy o ich začleňovanie, o to menej ide na reálnu pomoc ich domovským krajinám. Nevenujeme pozornosť rizikám – a pokračujeme v nezmyselnom správaní. Krajiny, ktoré sú záchytnými bodmi, už signalizujú neochotu prijímať ďalších – no nikto nehovorí otvorene o tom, čo sa ide s nimi diať. Položme si otázku, prečo ešte stále otázku migrantov neriešime otvorene, efektívne,  realisticky a urýchlene. Nepremyslené „záchranné opatrenia“ v skutočnosti majú rôznorodé neblahé dopady.

Filozofia zachraňovania migrantov pri afrických brehoch a ich privláčania do Európy mi skutočne pripadá ako v názve článku uvedené heslo „zabi bobra, zachrániš strom“.

Elena   4.9.2019