otvorene

Výnimočné dni roka sú tu zas – s cintorínmi rozžiarenými tisícmi sviečok. Ľudia chodia „na hroby“ a spomínajú na svojich blízkych – niekedy sa z toho pre podaktorých stala akoby povinnosť roznášania vencov vzdialeným príbuzným – musíme odniesť vence aj tam, aj tam a aj tam… No každopádne hroby sú obložené vencami, vonia ihličie. Sviečky žiaria mihotavým plameňom – sú drobné a predsa dokážu rozžiariť cintoríny doďaleka.

Vždy som cítila výnimočnosť týchto dní, už ako dieťa, aj som to spomínala v blogu kedysi dávno – ako sme chodievali na hroby. A spolu s Vianocami ich od tých čias pokladám za najkrajšie dni v roku. I dnes sú tieto sviatky uložené vo mne hlboko. „Dni mostov“  zažívame – a naši mŕtvi blízki sa vracajú aspoň na chvíľu stretnúť sa s nami.

Môžeme plakať v týchto dňoch rôzne. Žiaľom zo straty našich zomrelých blízkych, no i radosťou z toho, že sme ľudí, ktorých nesieme vo svojom srdci, mali možnosť poznať a byť s nimi nejaký čas. Ja som trávila tieto dva dni tým druhým spôsobom.

Neviem, či zapaľujete sviečky aj doma. Ja áno, na balkóne u nás horia sviečky už druhý deň. Lebo ak mŕtvi majú trafiť vďaka svetielkam domov, potom práve doma by mali horieť. A spomienky na blízkych si tým po celé dva dni udržujem.

Komu všetkému horia tie sviečky?

Stará mama spievajúca tenkým hlasom u nás doma v kuchyni „k Tebe o Bože môj, bližšie v Tvoj stan, aj keď ma kríž tlačí, zriem k nebesám…“ Oživovala som si text tej piesne dnes – vyhľadala som ju na internete – a prekvapila ma jeho múdrosť. Hovorí o tom, že všetko dostávame s láskou. Dnes tomu rozumiem lepšie, ako kedysi, môj pohľad sa posunul najmä po jednej mojej konštelačke, kde sa Boh hneval, že si nechcem dať pomôcť, lebo neverím, že to so mnou myslí dobre…

Starý otec, naučil ma kráčať lesom s dôverou. Dodnes milujem vôňu dreva, ktoré pílil na cirkulárke a potom sme ho spolu štiepali a rúbali. Obdivovala som jeho zručnosť, bol stolár – samouk, sám po popoludniach dokázal vyrobiť okenné rámy na obrovské okná nášho domu. Bol pre mňa vzorom chlapa, zodpovedne sa staral o rodinu, reagoval pokojne, bol rozvážny a spoľahlivý – keď niečo sľúbil, dodržal to.

Krstná mama, mala som ju moc rada, sedávala na priedomí a plietla alebo háčkovala stále čosi, aby prežila so synom – nádherné veci vznikali pod jej rukami. Nikdy sa nevzdávala. Spomínam si na jeden náš rozhovor – „Život nie je ľahký, dieťa moje – ale ani ťažký, život je život…“

Zapálila som sviečku i starkej, exmanželovej mame, spomínam na ňu s úctou. Aj mojim dvom nenarodeným deťom, ktoré som potratila. Jedna sviečka u mňa na balkóne horí aj za všetkých tých neznámych a opustených mŕtvych, ktorým sviečku nemá kto zapáliť.

A tú najväčšiu sviečku má Maroško, môj syn, ktorý by mal už 20 rokov. V pletenej vestičke a papučkách sedí v mojich spomienkach na gauči, vyjedá z misiek arašidové chrumky, zelené jablká, cukríky „čočky“ a listuje si časopis. Moc mi chýba.

Včera som bola „u partizánov“, kde je časť jeho popola, semienka ozdobnej jablonky i dva gaštany som tam Maroškovi zasadila, nech rastú. Bolo to zvláštne popoludnie. Dar duchom lesa pre oživenie šamanského bubna som dala. Pod ich ochranou som postavila jednu konštelačku (nie s mojimi mŕtvymi blízkymi, pravdaže, tých takto nevolám) – chcela som istým rodičom povedať názor, čo vychovali. No keď som vnímala, akí sú zlomení a nešťastní z konania ich dcéry, súcitila som s nimi a uzavrela som to rýchlo. Dlho, dlho som potom sedela v lese „ u partizánov“, mojim blízkym mŕtvym bubnovala a spievala moje ikaro života, tá pieseň je energeticky veľmi silná. Slnko pomaly zapadalo za kopce.

Aj dnes sviečky horia na našom balkóne tým, na ktorých spomínam. Bolo podvečer prichladno, aby som sa prechádzala s každým z nich v predstavách aspoň 15 minút po lese, tak som si ich privolala v spomienkach na pár chvíľ každého doma a hovorila som s nimi. Cítim teraz hlboký pokoj a vďačnosť nielen voči každému z nich, ale aj voči Zámeru sveta, že som ich mohla spoznať a žiť s nimi. Veľa ma naučili.

Prý se tomu říká láska…

Ach, áno, tieto výnimočné dni – „dni mostov“ – nie sú pre nás ani tak dni žiaľu, trúchlenia, ako dni krásnych spomienok a lásky. Lásky, ktorú nesieme vo svojom srdci a ktorá nás spája cez hranicu času.

Láska nie je iba pocit, ale sila, hovoria šamani. Je to najväčšia sila vesmíru, sila Prapôvodného svetla, ducha, Zámeru sveta – je piatou silou, štyri predchádzajúce sú popísané ako sily totemových zvierat – hada, jaguára, kolibríka a kondora (je zvláštne že i premietnuté do moderného vedeckého jazyka sú základom života štyri dusíkaté bázy DNA – ACGT, či tiež sú štyri základné sily prírody – gravitácia, svetlo, silná jadrová a slabá interakcia). Každé z tých zvierat má špecifickú silu – napríklad pred časom som zažila na jednom šamanskom výcviku náhle preklopenie do kondora – bol to silný odkaz Zámeru sveta, nešlo len o let a pocit slobody, ale i o jasné videnie – „dívaj sa očami kondora“. Je to práve láska, čo nám pomáha odhaliť pravé životné poslanie a napĺňať ho. Posvätné sny vznikajú vždy len na podklade lásky – no ľudia si pletú lásku s kadečím, preto je tak málo tých, ktorí môžu napĺňať posvätné sny.

A je to práve láska, čo nám umožňuje v týchto dňoch prechádzať obojsmerne „mosty“ medzi svetmi. Láska je tým pravým svetielkom, čo svieti na cestu našim blízkym pre chvíle návratu na tento svet. Iba láska… Preto u mňa na balkóne horí v tejto chvíli jedna sviečka aj za všetkých tých neznámych a opustených mŕtvych, ktorým sviečku nemá kto zapáliť.

Záverom…

Pozrime si koincidenciu, akú nám dnes dá Zámer sveta. „Odvaha znamená mať strach a napriek tomu to urobiť“. Cítim sa zmätene, pripadá mi, že som tú myšlienku už nedávno otvorila. Alebo som ju kdesi čítala? Neviem.

Ako súvisí táto koincidencia s témou? Hm, odvahu potrebujeme na to, aby sme nechali našich mŕtvych slobodne ísť. Odvahu a veľa lásky voči našim blízkym k tomu treba, to je fakt. A odvahu potrebujeme aj na lásku v našom živote, bez nej sa plácame len v kadejakých náhradách lásky. Láska a odvaha spolu úzko súvisia.

Sviečky horia v temne noci na balkóne, končí sa sviatok mostov – nie žiaľu a smútku, ale sviatok lásky. Podľa mňa je to oveľa viac, oveľa pravdivejšie sviatok lásky ako nejaký Valentín…

S láskou vás nechávame zasa ísť, naši blízki, lebo to je to najviac, čo môžeme pre vás spraviť…

Elena   1.11.2019