Víria v nás nevypovedané myšlienky, občas kričia, občas šepkajú. Poznáte to, nie?
A tak kým sa varia zemiaky k obedu a kým vyrazím v daždi vyniesť hŕbu starých časopisov do koša, pár z tých slov vyslobodím z mlčania…
Je noc, a ja Ti píšem báseň.
Čas prúdi tisíckami koľajníc k novému ránu,
za oknom padá sneh v nedeľnom rytme,
novembrovo zbelená krajina sa sladko vinie k Vianociam.
Hŕba časopisov roky zbieraných o chvíľu poputuje do koša
– kiež by sme sa tak vedeli zbaviť spomienok,
tie bolestné povkladáme do tašiek a odnesieme do kontajnera so správnym nápisom.
Aj ilúzie pribalíme,
o pravých láskach od chlapov, čo sa dajú kúpiť prilacno roztiahnutými nohami,
zrkadlo odráža ich skutočnú tvár,
otáčame ten obraz na všetky strany a nevieme, či plakať alebo sa smiať
– ako sme ich to len videli?
Novembrová noc dýcha sťažka,
to mi pripomína, že aj November bol veľkou ilúziou,
ako pestrý balón vznášajúci sa k nebu,
až kým nespľasol.
Balík ilúzií bol skrátka priveľký,
úlomky z nich zbierame zo zeme i zo srdca,
až bude dočista čisto…
V tme naše kroky viedli kade-tade,
oči sme zavierali pred pravdou,
blúdiac pridlho v minulosti, sami v sebe, bohviekde,
rozhodne však kdesi ďaleko od pravdy a lásky.
Svitanie v nás iskrí šancou vykročiť,
pravú cestu v jeho svetle konečne vidíme…
Elena 3.11.2019
P.S.: Ach, áno, fotka je moja.
.
Celá debata | RSS tejto debaty