Keď v živote niečo hľadáme, vždy nám smer ukazuje to, čomu veríme, naša životná filozofia. Z nej čerpáme svoju životnú silu, aj spôsob, akým a kam kráčame.
Je mi blízka indiánska filozofia. Tak o tom dnes.
Indiánsku báseň mám na facebooku už roky. Ukazuje nám, ako spoznáme ľudí, ktorých stojí za to poznať. Vypovedá ako o podstatných veciach v živote o odvahe, schopnosti žiť bez predsudkov a byť pravdivý, o skúsenosti s bolesťou a schopnosti hlbokých citov, o zodpovednosti, nádeji a súlade so sebou. „Chci vědět, co tě podrží zevnitř, když už se všechno ostatní zřítilo…“ hovorí tá báseň. To je fakt, presne to by som chcela vedieť o človeku, ktorému by som dôverovala.
Sú to silné veci, nie stavané na dnešný svet, v ktorom letia rýchle autá a dobré postavenie, prachy a „byť in“, upravená fasáda, za ktorú pre istotu nevidno. Nie sme niekedy pravdiví ani sami k sebe, nie to ešte k iným. Žijeme moderne, náhlivo a povrchne. Indiáni bojovali o prežitie, a tak museli pochopiť čisté pravdy o živote oveľa skôr ako my, žijúci v relatívnom dostatku a popletení konzumom všetkého druhu.
Dnes rozumiem hlbokú pravdivosť a životnú múdrosť ukrytú v tej indiánskej básni. Som človek dávnych čias hodnotovo, osobnostne introvert a život ma viedol kamenistými cestami. Pokladám za dôležitú životnú skúsenosť prejsť ťažkými časmi – poznať zradu. Ak sa voči nám niekto zachová nečestne, tak nám len ukázal, že dôvera nie je namieste. Bývame pričasto slepí a hluchí voči prírode i sami voči sebe. Nemáme dôveru voči Zámeru sveta, a neriadime sa intuíciou. Plácame sa pridlho v problémových vzťahoch, lebo si nevieme spraviť zdravú hranicu ochrany seba samého. Pokladám za cennú skúsenosť zažiť stratu. Lebo to nás naučí súcitnosti. Človeku, na ktorom mi záleží, by som povedala – súcitím s Tebou, no neľutujem Ťa. Keby som ťa ľutovala, tvárila by som sa, že som lepšia ako Ty, a tak to necítim, A prestaň sa ľutovať aj Ty – lebo len ak vystúpime z role obete, začneme kráčať dospelo.
Za dôležitú pokladám schopnosť prejsť ťažkými časmi a zostať radostný, otvorený vnútorne okamihom zázračna všednosti – byť schopný cítiť závan vetra na tvári a tešiť sa z dúhovej kvapky rosy pri východe slnka. Stáť pevne s úctou ku každodennosti a nedať sa zlákať mačacím zlatom. Nebyť na predaj, žiadnym spôsobom. Niekedy si v tejto spoločnosti kladiem otázku, kedy vypredajú tých, ktorých si možno kúpiť. Nuž, zrejme nikdy – a niektorí sú vo výpredajových zľavách zrejme celoživotne.
Práve to, čím som prešla, mi pomohlo ujasniť si, že tie v živote najcennejšie veci sú jednoduché. Aj pravda je jednoduchá, to len my sami si komplikujeme život neschopnosťou si ju priznať. Indiáni boli múdri – žili v láske ku pravde, prírode, pravým hodnotám života. Ak robíme veci srdcom – tie pravé veci a s plným nasadením, tak žijeme zmysluplne.
Hej, dnes je výročie konca svetovej vojny. Indiáni hovoria, že náš život je hlboko prepojený so vzťahmi – aj k blízkym ľuďom, pravdaže, či ku našim predkom, no aj k Nebu, Zemi, zvieratám a rastlinám, kameňom, ku všetkým živým bytostiam. Celý vesmír je živý, majú k životu úctu. Hovoria, že žiadna vojna nie je o vyriešení problému, zabíjanie ľudí nie je spôsobom, ktorý by to riešil.
Na pamiatku všetkým, ktorí v tej vojne zomreli. A na pamiatku všetkým vojakom, ktorí v tej vojne položili životy za našu slobodu. https://www.youtube.com/watch?v=tMRGWNY3Dvo
Nie, žiadna vojna nie je riešením problému. A zbrojenie nie je cesta k mieru.
Elena 8.5.2020
Celá debata | RSS tejto debaty