Tí, ktorých nesieme v srdci, nikdy nezomierajú.
Dnes slová pre všetkých, ktorí zažili stratu.
Zomierajú ľudia…
V tejto koronasituácii máme „len 26 prípadov úmrtia“. A ja počujem to mediálne dehumanizovanie, ktorým sa odsúvame od plného prijatia tohto faktu. Som za to, aby sme formulovali veci jasne – zomrelo tu 26 ľudí.
Aby sme si stále pripomínali, že nám tu zomierajú ľudia.
Zľahostajneli sme voči smrti…
Vlastne sme voči nej úctu stratili. Odcudzili sme sa vlastnej smrti a bojíme sa jej. Nepatrí sa o nej hovoriť. Nepatrí sa na ňu myslieť. Zatvárame pred smrťou oči. No sú ľudia a situácie, ktorí sa s ňou stretajú. Nemyslím teraz na ľudí, ktorí prežili klinickú smrť v dôsledku ťažkého úrazu či choroby. Hovorím o ľuďoch, ktorí prichádzajú na hranicu smrti ako skúšku osudu, nakoľko sú pripravení prijať svoje poslanie. Šamani na ceste ku pochopeniu svojho poslania prichádzajú ku hranici smrti, aby ju pochopili a sklonili sa pred ňou.
Je to silná skúsenosť, stáť tvárou v tvár vlastnej smrti. Zažila som to v rámci šamanského rituálu smrti a znovuzrodenia. V priebehu dní, ktorými ma ním šaman sprevádzal, som prechádzala rôznymi fázami prípravy na stretnutie s ňou, aj samotným stretnutím sa so smrťou. Je iluzívne predstavovať si, že kamsi za ňou ideme a ona tam kdesi sedí a čaká. Alebo že smrť behá celým svetom a raz príde aj za nami. V skutočnosti máme každý svoju vlastnú smrť, sprevádza nás od nášho prvého nádychu až po ten posledný. Je to naša jediná životná istota, môžeme sa o ňu oprieť. Rozhodne to nemyslím ironicky, naša smrť nás sprevádza životom a vedie nás, aby sme ho zmysluplne žili. Nehrozí nám po celý čas“ veď počkaj, zomrieš“ – ale šepká „no tak, dýchaj, ži, poď – kráčaj životom…“
Záverom…
Je zvláštny deň, plný znamení a silnej energie. Podelím sa s vami o zážitok – kameň čintamani mi prišiel práve dnes. A vo chvíli, keď som ho rozbalila, pochopila som, že je to ten pravý kameň pre mňa – je v tvare srdca, ako inak. Ak je niečo pravé, musíš to spoznať na prvý pohľad.
A čo dodám k smrti záverom?
Náš civilizovaný svet sa snaží narušiť spoločenstvo života a smrti, urobiť z nej nepriateľa života i nás samých. Pokladáme ju za desivú či bolestnú. V skutočnosti nás bolí život, tam kde je smrť, už niet bolesti. Práve toto poznanie vystihujú slová, ktoré občas prichádzajú k nám v ťažkých životných situáciách „bolí to tak, že by som najradšej zomrela…“
Mamy, ktorým zomreli deti, poznajú myšlienky na smrť – každou z nás občas rezonujú. Prežiť smrť vlastného dieťaťa je ťažká životná skúsenosť, ak niekto zavinil jeho smrť – tak dvojnásobne ťažká. A ďalšia z myšlienok, ktoré okolo nás občas krúžia, je otázka „kde sú, no tak kde sú teraz naše deti“? A z celého srdca si v takých chvíľach prajeme, aby boli v bezpečí.
A tak im teraz za všetky mamy posielam uspávanku.
Našim deťom s láskou https://www.youtube.com/watch?v=cJsTB-yB-uk
Elena 7.5.2020
Celá debata | RSS tejto debaty