Spomienka, na ktorú nikdy nezabudnem…
Na strmom svahu v lese „u partizánov“ mám miesto, kde som vysypala časť popola môjho syna.
Pred mesiacom búrka ničila cesty v našom okolí. Nielen lesné, v ktorých urobila obrovské výmole, ale i asfaltové cesty a zvodidlá popri nich. Práve týmto svahom sa voda rútila a strhla cestu medzi Prednou Horou a Muráňom. Maroškovho anjela a ostatných jeho vecí sa ani nedotkla.
Myslím v tejto chvíli na to, čo si pamätám o mojom synovi…
Spomienky sa mihajú pred vnútorným zrakom ako pestrofarebné motýle, veselé a radostné. Plavne sa nesú vzduchom, alebo splašene mávajú krídlami, hnané vetrom. A v jednej chvíli nežne zlietnu spomienky ako biely motýľ, zázračne krehké, ktoré nám ženú do očí slz…
Kedysi zelené hojdačky sú dnes pretreté na žlto, zelené lavičky na ktorých rád sedával, z ústavného parku zmizli úplne.
Čo by ste chceli, aby si o vás ľudia pamätali?
Je množstvo vecí, ktoré sú nepodstatné. Také faktografické, ako keď čítate životopis. Lenže tie o človeku v skutočnosti veľa neprezradia. Podľa mňa o nás hovorí veľa to, čo máme naozaj radi. Možno práve to si najviac ceníme, ak si o nás ľudia pamätajú.
Tí, ktorí nás nesú vo svojom srdci, to o nás vedia.
Máme radi veľa vecí…
Ale niektoré máme radšej, sú naskladané v hĺbke nášho srdca. Práve cez ne si nás ľudia pamätajú.
V jednej ruskej piesni o rieke Dnepri spevák spomína, že je široký a mohutný, a letia nad ním žeriavy. Keď si spomína na Dneper, stále sa mu tam objavuje ich obraz. Hlboké subjektívne spomienky.
Za mňa sú tie „naj“ v mojom srdci plameniaky a biele kone, východ slnka a divé šípové ruže.
Táto fotka je z pinterestu
https://sk.pinterest.com/pin/572731277615911318/
Elena 18.7.2020
Tieto fotografie sú moje, pravdaže.
Suhlas, neviem ci je vhodne dat take zazitky ...
Tazke je to aj citat. Najviac na mna necakane ...
Celá debata | RSS tejto debaty