Kúpila som si kedysi dávno v Brne, keď som tam bola na výcviku v eriksonovskej hypnóze, dva obrázky. Na hnedo morený rám, starobylo pôsobiace fotografie stromov v nich. Na jednom časom povolili rohy, lepila som ich a nakoniec som si povedala, že ten obrázok radšej vyhodím. Zaplietol sa však akosi do tašky odnášanej do pivnice a včera som ho tam našla.
Ach, čo ma máš naučiť, vzdychla som si, keď som ho objavila. Potešilo ma, že som ho našla. Vyniesla som ho hore a lepila lepidlom na namáhané spoje. Musela som zlepený roh pevne trpezlivo držať po nejakú dobu, kým stuhlo, lebo bez mojej opory sa rohy začali otvárať.
V jednej chvíli mi to došlo, čo to hovorí o našich „namáhaných spojoch“ v živote…
Beh života prináša rôzne situácie…
Namáhané spoje sme my sami, naše ja i naše vzťahy s inými ľuďmi.
Život nás niekedy poobíja stratami rôzneho druhu. Ulamuje z nás kúsky. Lepíme to kadejako – viac či menej dobrými lepidlami. Niekto používa lepidlá nekvalitné – siaha po alkohole či drogách, po lacnom sexe, po majetku či postavení, po kadejakých falošných pozlátkach a užívaní si.
Ak je lepidlo kvalitné, potom sa môže zlepený spoj stať našou silou. Nedávno som o tom písala v blogu, ako sa stáva umením lepenie odbitých úlomkov predmetu zlatom
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/08/21/cas-odpovedi-5-kintsugi/
Našim spoľahlivým vnútorným lepidlom, ak lepíme sami seba, je úcta, vďačnosť a pokora. Pretože práve ony robia z človeka umelecké dielo života.
Tým vonkajším lepidlom, vzťahovým, je úcta, zodpovednosť a záväzok. Možno si poviete, že som zabudla vymenovať lásku, ale po krátkom období zamilovanosti je podľa mňa láska práve spojením úcty, zodpovednosti a záväzku.
Čo sa lepiť neoplatí…
Je dôležité vedieť, čo lepiť a čo nie. Sú pre nás dôležití ľudia, ktorú sú lepidlom na namáhané spoje, stoja pri nás v zlých časoch – lebo v tých dobrých sa k vám postaví hocikto.
Ak sa niekto správa voči nám bez úcty, oklame nás v niečom, potom nemá význam mať takého človeka akýmkoľvek spôsobom ďalej vo svojom živote. Dávať znovu dôveru klamárovi rozhodne nemožno pokladať za lepenie odbitého kúska zlatom. Rovnako je to s neverou – tam sa rozbije základná dôvera na také malé kúsky, že by sa to lepením už nikdy nepodobalo pôvodnému tvaru. A každá z tých lepených hrán občas zabolí. Je namieste si preto položiť otázku – chcem žiť s ustavičnou bolesťou? A bez ozajstného vzťahu? Pretože nie, nebolo by to umelecké dielo, len vizitka našej naivity, nízkej sebaúcty a neschopnosti vidieť, že život s klamstvami a bez dôvery nie je vzťah.
Mali by sme si pravdivo odpovedať na otázku „Akú úctu má voči mne človek, ktorý mi klame do očí a ubližuje mi bez zábran? A akú úctu môžem mať ja voči človeku, ktorý mi klame a ubližuje?“ Som presvedčená, že sa nedokážeme vymotať z takého vzťahu – nevzťahu, len kým chceme podvedome ubližovať sami sebe.
Úcta je nevratná, rovnako ako dôvera. Žiť s niekým, kto sa voči nám nespráva s úctou, je ako pes, ktorého raz necháte posadiť sa na gauč. Bude skúšať, kedy sa mu to podarí znovu. Aj život ukazuje, že takéto správanie sa opakuje. Aj človek, ktorý nám klame, sa nestane voči nám čestným – lebo on nie je čestný vo svojej podstate. Môže sa len nejaký čas účelovo pretvarovať, ale taká tá základná istota, vzťahové bezpečie „môžem Ti veriť“ je navždy preč.
Pre mňa dnes preto hranicou toho, čo som v živote ochotná zachraňovať, je moja úcta k tomu a moja sebaúcta, ako som napísala nedávno v blogu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/09/02/cas-odpovedi-10/
A ak som minule uvažovala, že čo nás učia ťažké časy
a došla som k záveru, že nás takéto životné situácie vedú k tomu, aby sme uverili
- sami sebe,
- iným ľuďom
- a Bohu.
Aj som napísala, že o tom pouvažujem viac.
Veriť sebe
Veriť sebe znamená vedieť, že sa snažím v každej situácii zo všetkých síl veci zvládnuť ako najlepšie viem – že konám zodpovedne voči sebe. Znamená to pre mňa aj prijímať sa bez potreby dokonalosti, mám sa rada taká aká som a mám k sebe úctu, cením si svoju jedinečnosť, starám sa o seba a chránim sa. Súčasťou toho je aj to, že nie som s ľuďmi, ktorí mi vedome ublížia. Takému človeku zavieram dvere svojho sveta.
Cením si svoju jedinečnosť, znamená to aj žiť bez snahy o masku a pretvárku – ak sa niekomu nepáčim ako autentický človek ako som, netreba sa kvôli nemu pretvarovať, ale od neho utekať. Pravý partner si bude ceniť moju jedinečnosť, nie ma pretvárať na Barbie či jojo na šnúrke namiesto snahy si ma udržať. Vzťah je o vzájomnosti takéhoto vnímania, inak to nie je vzťah. Keď si toto uvedomíme, nepohrnieme sa do nesprávnych vzťahov, respektíve z nich dokážeme odkráčať.
Pretože predstavte si, že niekto do originálu obrazu dokresľuje veci, ako mu napadnú – myslíte, že to originál vylepší? Ak mi niekto nevyhovuje výzorovo, povahovo, charakterovo či životným štýlom, tak jediné čo môžem urobiť je nebyť s ním – a nie meniť ho. Lebo on taký je.
Veriť iným…
Neznamená to dôveru komukoľvek a bezhranične. Chápem to ako schopnosť poznať hranicu dôvery – tá končí tam, kde sa začína nedôveryhodné správanie druhého človeka voči mne. Ak mi niekto vedome ublíži, oklame ma, podvedie ma – tak to nie je o ľudskej chybe, ako keď zmeškám autobus lebo zabudnem kúpiť chlieb, ale o vedome nečestnom správaní voči mne. Naučila som sa počuť, kto má čestnosť v sebe ako hodnotu, lebo to sa počuť dá – a uvedomila som si, čo vypovedá nečestné konanie o človeku.
Môžem chcieť, aby sa ten druhý zmeniť a začal sa voči mne správať čestne – ale má to rovnaký efekt, ako keď v pondelok budem chcieť, aby bol zajtra piatok. Je to skrátka strata času, síl a nakoniec aj ilúzií. Došla som k poznaniu, že zdanlivo čestne v nejakej situácii sa môže zachovať i človek vo svojej podstate bez tejto hranice, ale vždy to má v pozadí nejaký nečestný zámer (pre jeho prospech).
Ak sa niekto zachoval nečestne, nie je to o tom, že sa snažil byť čestný, len mu to skrátka nevyšlo. Je to zámerné konanie. Kedysi som verila, že vo vzťahoch funguje reciprocita – ak sa správam láskavo a čestne, aj ten druhý sa začne správať rovnako. Nie, nie je to tak. Život ma to naučil. Poviem vám – u niektorých ľudí sa toho dočkáme, keď peklo zmrzne.
Vzťah je z môjho dnešného pohľadu o tom, že sa ľudia správajú voči sebe dôveryhodne a nezraňujú sa navzájom vedome. Už viem, že niekto ide robiť pizzu, už keď kupuje korenie na pizzu a nielen keď ju vyťahuje upečenú z rúry alebo si z nej odhrýza. A rovnako verím, že koniec vzťahu nastáva akonáhle mi niekto ublíži vedome po prvý raz, ďalšie šance sú len „chcením v pondelok, aby zajtra bol piatok“. Vzťah je vždy o dvoch ľuďoch -a aj v tomto prípade je to tak – lebo ubližujeme aj sami sebe, ak zostávame s človekom ochotným nás zámerne zraňovať.
Preto je pre nás dôležitý človek neochotný. Veru neochotný – každý z nás jej schopný toho druhého vedome zraniť, ale nie každý je ochotný to urobiť. A práve tam ja vidím ten zásadný rozdiel– ak ma niekto vedome zraní, nie je pre neho moja ochrana hranicou, a mala by nastúpiť moja vlastná hranica a sebaochrana.
Mám úctu k ľuďom, ale nedávam im druhé šance, lebo ich konanie nevypovedá o mne, ale o nich a o ich vzťahu ku mne.
Veriť Bohu…
Krásny príbeh o tom ako sa ľudia šli modliť za dážď – a jediný, kto si vzal dáždnik, bolo jedno malé dieťa – nás učí, aká dôležitá je dôvera k Bohu. často sa správame, akoby Boh bol kuriér, ktorý má doručiť to, čo si navyberáme. Chce to hlboké spokornenie a životnú múdrosť, aby sme povedali „ponechávam to v Tvojich rukách“. Lebo ak sa držíme ľudí, ktorí k nám nepatria, akurát odčerpávame svoje sily a koledujeme si o čoraz tvrdšie poučenia.
Záverom…
Ak chceme byť šťastní, mali by sme si v živote vnímať pozorne, čo je pre nás skutočne dôležité. Z môjho pohľadu je to „lepidlo na namáhané spoje“ a neochotný partner.
Elena 6.9.2020
Celá debata | RSS tejto debaty