otvorene

Treba len veriť, že zázraky sa dejú – tak to funguje v živote.  Veriť, že svet je miesto plné zázrakov – byť schopný ich vnímať.

Veriť znamená veľa pre každého z nás – je to pevná pôda pod nohami, opora v zlých časoch a vnútorné svetlo, ktoré nám svieti na cestu, ktorou kráčame. Preto chce každý z nás niekomu a niečomu veriť.

No áno, o viere a dôvere a ich sile v živote dnes uvažujme. O jednej knihe vám k tomu poviem – a veď nielen o nej, pravdaže.

Čomu treba veriť v pondelok…

Veriť je postojová charakteristika – slovami psychológa – a znamená preto pochopiť správnosť niečoho, nielen si to myslieť, ale i cítiť, a aj konať v tom smere. Je to hlboké prijatie správnosti niečoho kdesi v našom vnútri.

Pravdaže, ak si želáme veci v smere osudu – a nie proti nemu. Lebo veriť v pondelok, že zajtra bude piatok, je nezmysel. A rovnako je nezmysel veriť, že sa začne čestne správať niekto, kto sa voči nám zachoval nečestne, pretože už nám svojim konaním ukázal, že hranicu čestnosti v sebe nemá.

Niekedy si prečítame múdre slová, povieme si – veď hej, tak to je – a zasa konáme presne naopak. Veríme v pondelok, že „zajtra bude piatok“ a že ľudia, ktorí nám už predviedli svoju pravú tvár, sa odteraz budú správať voči nám čestne, lebo tá ich nečestnosť bola iba ich malá životná chyba.

Keď sa mi opakovane pokazili USB kľúč či externý hardisk s už hotovými štyrmi knižkami, tak po tom prvom raze som si poplakala. Potom som písala odznovu, a niektoré veci som videla a povedala inak. A tak keď sa pokazili moje dva USB kľúče nedávno a nedali sa údaje z nich zachrániť, vnímala som to ako tichý hlas „popracuj na tom ešte“.

Aj rozumiem v tejto chvíli, že prečo. Bola i jedna z mojich slepých škvŕn filozofia „veriť v pondelok, že zajtra bude piatok“. Lebo viera a dôvera síce je nelogická, nevychádza len z logických argumentov, ale ani ich neprehliada, nie je iluzívna. Ja som verila dlho, že každý z nás sa chce správať čestne, len to niektorým niekedy nevychádza, hoci sa snažia – občas. Potom som chcela veriť aspoň tomu, že nie v každej oblasti, ale aspoň v niektorých oblastiach života každý z nás chce byť čestný. A nie, nehovorím, že maximálne čestný – lebo neexistuje podľa mňa ani minimálna čestnosť – čestný človek sa správa čestne v každej situácii, aj pre neho nepríjemnej a ťažkej.

S niektorými vecami je to jednoducho tak. Nemožno byť trochu mŕtvy, ani trochu tehotná. A ani trochu čestný. Buď si čestný, máš v sebe zakotvené pevné hranice, alebo nie si, inej možnosti niet. Iste, aj človek bez pevných hraníc čestnosti sa môže v nejakej chvíli zachovať čestne – ale obvykle po čase prehliadneme, aký úmysel ho viedol – a pochopenie že „je čestné sa tak zachovať“ to nie je.

Veriť – čo to znamená?

Je to byť presvedčený o správnosti niečoho. Nejakej voľby, nejakého nášho pohľadu, nejakej verzie príbehu. O pravdivosti a spoľahlivosti. Niečoho. Niekoho.

Niekedy máme pocit, že neveríme nikomu a ničomu, že všetko okolo má šedivé farby, že sa nám nič nechce a cítime jedno veľké prázdno. Máme pocit, že pákou, o ktorú sa môžeme zaprieť, aby sme v živote zabrali, nie je nič. Že nás nedrží nič vnútorne – okrem pocitu povinnosti, pravdaže. Ticho si vzdychneme nad tým, že sú tisíce vecí, ktoré nás môžu radostniť – vychádzajúce slnko, spev vtákov či vôňa kakaa, opekanie slaniny pri ohníku, či barličky rôzneho druhu  alkoholu, lacného sexu, majetku a postavenia, obdivu iných… Môžu, ale v tejto chvíli neradostnia. Akoby tomu všetkému chýbal vnútorný zmysel – a tak len masku dňa ukazujeme ostatným.

Všetko, čo sa nám v živote deje, je dôležité pochopiť a prijať, aby nás to „pustilo“

– čítala som kedysi v akomsi múdrom článku. Tak aký význam má taká situácia vnútornej pustoty a prázdna? K čomu nás má priviesť? Načo sú dobré také časy? Dostanem sa z nich nejako niekedy, a ak áno, tak kedy a ako – kladieme si v takej chvíli otázku.

Všetko prejde, znie odpoveď. A hej, majú nám pomôcť uveriť v troch oblastiach

• Uveriť sebe.
• Uveriť iným.
• Uveriť Bohu.

Pouvažujeme o nich spolu viac postupne…

Elena   29.8.2020