Už, už som skoro cítila šuchot anjelských krídel, ktoré mi vyrastajú z chrbta…
Ejha, zasmiala som sa.
Natiahla som sa a papier pri mojej nohe som zdvihla.
Rozhliadla som sa autobusom, ľudia zadumane hľadeli oknom na ubiehajúcu cestu, alebo napriek rúškam debatovali ostošesť.
Môj manéver neupútal ničiu pozornosť.
Papier bol husto popísaný. Text začínal vetou Už, už som skoro cítila šuchot anjelských krídel, ktoré mi vyrastajú z chrbta. No potom som podľahla pokušeniu zablahoželať ti k tým tvojim meninám, zlatko. Mám ľudí rada a nezištne im pomáham, ako viem a vládzem. Ale ty si výnimka z pravidla. Ach, kebyže lezieš na Noemovu archu a ja stojím pri tom jej kraji, veru neviem zaručiť, že by som ti po prstoch neposkákala, aby si sa pustila.
Rozosmiala som sa. Rýchlo som sa poobzerala, ale nikoho to nezaujalo. Ľudia hľadeli von oknom alebo rečnili.
Čítala som ďalej.
Pierka mojich anjelských krídel ticho šuštia, aj napriek tomu môjmu vinšovaniu. A tak nebudem dlho zhovievavosť Zámeru sveta pokúšať. Vlastne ti ani nič nezaprajem – nechala som ťa samú s následkami tvojich činov, a to je najviac. K tým včerajším tvojim meninkám si želám, aby také ako ty boli už len vyhynutým druhom. A len pesničku ti posielam – nech ťa rozveselí tak ako mňa
https://www.youtube.com/watch?v=wlGLX7DKlLY
Bola som zvedavá, čo za pesničku neznáma poslala tej osobe. Cesta bola nekonečná, autobus sa dnes akosi vliekol. Dobehla som domov, nahodila som link do ntb a byt sa rozoznel sladkou hudbou.
Áááááá, to je pesnička…
Elena 7.9.2020
Celá debata | RSS tejto debaty