Vo chvíľach, keď mi je ťažko, snažím sa sledovať kvapky Dobra. Pripomenúť si, že sú ľudia, ktorí robia dobré veci nezištne a láskavo. Vietor rozvieva ich skutky ako semienka púpav, hovorím si. Som už raz taký naivný idealista, ktorý si praje, aby sme sa všetci správali čestne, aby svet bol bezpečným a láskavým miestom pre všetkých.
Aby Dobro vo svete vyhralo nad Zlom.
Nuž, útok vo Viedni je hodne zlá vec – je desivý pocit, že vášho blízkeho ktosi brutálne zabije na ulici, len tak, lebo je bláznivý fanatik. Panebože, toho gaunera, čo mu tu na Slovensku údajne predal strelivo (a vraj tu kúpili strelivo i na ten francúzsky útok v Charlie Hebdo!), by som zavrela do cely bez jedla a vody. No je len jednou z kvapiek zla, ktoré sa tu v týchto dňoch rozprskli.
Ešte v nedeľu popoludní mi volala kolegyňa s plačom- čierna mačička je mŕtva. Jedna z dvoch túlavých mačiek, ktoré sme pri pracovisku kŕmili – našla ju pri lavičke a mala podozrenie, že ju ktosi musel kopnúť. Ľadový chlad ma oblial, navonok v takých situáciách extrémneho súcitenia pôsobím pokojne, naučila som sa navonok maskovať, ale vnútorne cítim intenzívnu bolesť. K tomu to násilné testovanie, potom viedenský útok. Pred chvíľou som objavila desivú správu
To vážne niekto toto dokáže urobiť? – hovorila som si zúfalo. A tak som sa snažila prekloniť, uvažovala som o hroboch a nádhernom príklade v Starej Ľubovni, kde mesto zapálilo na hroboch sviečky namiesto ľudí. Páči sa mi aj akcia istého obchodného reťazca na darovanie potravín tým, ktorí to potrebujú. Včera ku mne priplávala aj informácia o nádhernom obchodíku v Prahe s názvom Boruvka (v preklade Čučoriedka) – pomáhajú ľuďom s postihnutím a robia prekrásne veci. Hneď som si s nimi písala, tak nejaké darčeky k Vianociam odtiaľ objednám. Stačí niekedy tak málo, aby sme šírili dobro, nemusia to byť veľké veci, ide o úprimnosť presvedčenia.
Keď sa pozorne dívaš, zistíš k čomu ťa vediem…
Môj dnešný dialóg so Zámerom sveta bol zvláštny. Občiansky preukaz som stratila cestou z toho nedeľňajšieho testovania – nepôjdem tam predsa s kabelkou, aby som ju nemusela dezinfikovať, povedala som dieťaťu, keď sme vyrážali. Ibaže mikroténové vrecko s občianskym mi vypadlo z vrecka cestou domov, zistila som to v pondelok. Nahlásiť stratu občianskeho je v tomto štáte príbeh bez konca, lebo na úrade odo mňa chceli rodný list. Je jednoduchšie si ho vybaviť ako cestovať poň domov, pomyslela som si. Lenže na matrike k vybaveniu rodného listu chceli občiansky preukaz. Po upokojení mi to zrazu došlo – ty nechceš, aby som ten občiansky vybavovala, povedala som Zámeru sveta. Díval sa pobavene. Ach, tak, nepotrebujem ho vybavovať, však?
Zavolala som dieťaťu domov, či niekto ten preukaz doniesol. Nikto. Zneistela som. Ak ťa niekam vediem, tak ťa tam dovediem, zašepkal Zámer sveta tíško, zapamätaj si to. No áno, občiansky sa popoludní ku mne vrátil. Silná lekcia, a zďaleka sa netýkala len dneška, viem to, hoci tomu celkom nerozumiem, kam ma ťahá.
Elena 3.11.2020
Celá debata | RSS tejto debaty