otvorene

Stála som pri bytovke v prednohorskom tichu a tme.

Sú špeciálne, tomu rozumejú len tí, ktorí žijú v náručí prírody. Ďaleko od mesta utícha ustavičné hučanie áut, ruch a osvetielkovanie mesta, ktoré nahrádza v dedinách nanajvýš tak ruch miestnej krčmy a sporadické verejné osvetlenie, prechádza pozvoľna do ticha miest, ako je to naše. Ticha a tmy, ktoré možno krájať ako šľahačkové zákusky.

Okolo mňa pobiehali oba mladé túlavé kocúriky, starý oranžový kocúr zrejme kdesi spal. Sprevádzali ma ku smetiakom a späť, kým som niesla triedený odpad. Snažia sa získať pozornosť, a mať svoj domov a svojho človeka.

Pootvorila som dvere bytovky, aby schli čerstvo umyté schody, keďže dnes mi pri prerábke v byte pílili na nich yporky, a vo vzácnej chvíli oddychu som na ruky vzala oranžového kocúrika. Je úžasný, klbiečko huňatej bielej srsti, s oranžovými fúzikmi. Priateľsky pradie, nadšený pozornosťou, jeho čiernobiely brat je menej dôverčivý, no i on prišiel a dal sa mi hladkať. V duchu som prosila Zámer sveta, aby im dal dlhý šťastný život, domov a bezpečie. Deti zdieľali opakovane na socsieťach prosbu o pomoc pre mačiatka, no nenašiel sa nikto ochotný dať im domov. So susedami ich kŕmime, no prichádza zima, tu v horách dvojnásobne krutá. A popri srnkách, ktoré i včera prechádzali cez cestu pred autom pokojne a pomaly,  tu pobiehajú i líšky. Každý rok im padne za obeť nejaká mačka. Dopriala by som kocúrikom rada bezpečný domov, milujúcich ľudí. Ticho som ich v tme hladkala, a priala im šťastný osud.

Na oblohe žiarili hviezdy. Stála som tam iba v tenkých fialových šatách, no bolo teplo. Nosím tie dlhé šaty moc rada, aj keď pri chôdzi do schodov si ich musím princeznovsky naddvihovať, aby som nepošliapala lem. Vzduch voňal jesenne, krajina pokojne oddychovala. To sú okamihy, kedy si človek uvedomí, na čom naozaj záleží. Zmysluplnosť života, blízkosti prírody, ďaleko od žabomyších vojen politikov,  zúrivo aktívnych politických blogov či diskusných  príspevkov. Sú to chvíle, kedy sa život odlepí od neprirodzeného zhonu a tlaku moderného sveta.

Ja v takých chvíľach niekedy len tak žijem okamihmi pohody. A niekedy dumám o dávnych dobách, keď ľudia žili bez moderných výdobytkov a svietili sviecami a lampami, chodili hlásnici, ľudia sa stretávali pri páraní peria a rozprávali sa o kadečom, svoj život mali plný tradícií a rituálov.  Putovali krajinou bez umelého osvetlenia, navigačiek a asfaltových ciest. Oveľa viac načúvali svojej intuícii, a oveľa viac odvahy prejavovali. Ach, áno, niekedy uvažujem o tých dávnych časoch. Akými zvláštnymi cestičkami putuje život, aké silné a pohnuté sú osudy generácií. A koľko neznámych bezmenných hrdinov ľudstva celkovo i generácií našich rodín šlo časmi, kým sme sa dostali do bodu, že sme tu a teraz my.  A že i keď sa nitky vývoja sem-tam dostali do slepej uličky cez ľudí schopných zrady, vraždy svojho otca, či zotročenia iných, predsa ten hlavný prúd života smeruje ďalej vďaka tým, ktorí dokázali i v ťažkých časoch z mála podať žobrákovi skyvu chleba, či pocestnému misku hladovej polievky. Že dobro ide časmi, ľudskými osudmi, a zlo je len taký občasný zblúdilý výhonok, ktorý mu pomáha nájsť ten správny smer a zosilnieť.

Vynoril sa mi v tejto chvíli pred očami obrázok moderného Ramba – so samopalom cez plece, no v ružových čatách, na podpätkoch a zmaľovaného. Nesedí mi to, nie je to sloboda vývoja, ale jeho patológia. Lebo slobodu si podľa mňa nemožno pliesť s bezhraničnosťou. Slobodné a bezhraničné je nakydať do guláša cukor, ale jesť ho nedokážete, Rovnako ako osoliť si puding.  Sloboda pre mňa neznamená robiť si kedykoľvek čokoľvek, je poznanou nutnosťou, že ak chcem puding, nemôžem ho soliť. Neviem prečo mám pocit, že terajší vývoj je takým falošným výhonkom, s bezzábranovým užívaním si, pokrivením hodnôt rodiny, a s neúctou ku tomu, čo tvorí v živote pevný základ pod našimi nohami – k čestnosti, pravdivosti, zodpovednosti. Možno preto nad tým uvažujem, že hľadám ľudí dávnych čias – ktorí sa neboja putovať lesom do neznáma, a ktorí  sú úctyhodní nie svojim majetkom a uznaním davov, ale svojimi ľudskými činmi a hodnotami.

Elena  11.11:2020