otvorene

Je zvláštne, ako nám fyzická bolesť pomáha uvedomiť si bolesť psychickú.

Táto myšlienka sa mi vynorila v tme nadrána, keď ma prebudila intenzívna bolesť rúk. Z omietkovania rukami mám ešte stále rozožratú kožu na bruškách prstov a bolí ma dotknúť sa čohokoľvek. Po tvári mi tiekli slzy.

Diamant sa rodí pod tlakom, ozval sa náhle hlas Zámeru sveta.

Zaskočilo ma to. Mlčky sa po celý čas prizeral ako idem dňami pri prerábke bytu. Sú to náročné chvíle, a tak som pomaly zabúdala na jeho hlas. Nestíham všetko do sviatkov, nie sú ešte hotové izby, obývačka, chodba, kuchyňa. Objavujú sa nové nápady,  akoby sa vylúpavala zo škrupiny pravá podoba bytu. Som dobrý parťák do zlých čias, lebo konám zmierlivo, pokojne a hľadám pozitívne riešenia. Dnešok je toho príkladom – strávime Vianoce bez linky, lebo na montáž treba špeciálne hákové úchytky, ako sme poobede zistili. Nuž, sú v živote i horšie veci ako byť na Vianoce bez kuchynskej linky, povedala som si a v rozbitom byte sme olovrantovali i večerali s dcérou pri rozsvietených svetielkach.

Pozrime sa na vec z druhej strany – prerábať byt je príležitosťou zistiť kopu vecí, ako som napísala včera ráno na svojom fb. Táto situácia prerábky bytu ma naučila kadečo. Aj o iných ľuďoch, pravdaže. Ale hlavne o mne samej – že dokážem vytrvalo ísť za vecami, ktoré pre mňa majú zmysel, aj keď podmienky nie sú jednoduché, to o sebe viem. No našla som odvahu omietkovať (teraz už špachtľou), maľovať steny, zakladať podlahu – to všetko zvládam. Je to veľké postrčenie – neboj sa ísť do nových vecí. 

Nijako netajím, že som tradicionalista – mám k veciam úctu, o tom píšem opakovane – a tak niektoré veci i teraz nachádzajú svoje nové miesto. Dávam im druhú šancu žiť. Z nenápadnej hnedej nástennej poličky s koreninami sa stala nádherná biela polička na kuchynskom okne, s farebnými keramickými kvetináčikmi. Dve obité hnedé skrinky sa menia na originálny biely nočný stolík pri mojej posteli. A podstavec zo starej linky bude originálnym veľkým obrazom so svetielkami, umiestnený na stene medzi izbami.

Netúžim byť diamant, zašepkala som v tom temne rána, chcem aby tu bol môj syn, a aby som mohla niekomu veriť. Žiadny diamant.

No tak, no tak, veci sa skladajú, dodal láskavo, dívaj sa očami kondora…

Dívať sa očami kondora – ten dar mám od prvého šamanského výcviku. Neskôr som zistila, že kondor (orol) je spojený s východom a vychádzajúce slnko ma oslovuje zo všetkého najviac. Je to pre mňa zvláštne silná skúsenosť, mám k nej hlbokú úctu a i môj druhý šamanský bubon ponesie kondora. Zababušila som sa do paplóna i teplej deky a pripojila som sa k letu kondora…

Bolesť je veľký učiteľ, každá bolesť. Môžeme sa ľutovať, alebo sa môžeme učiť.

Čo ťa učí koža? Koža je ochranou, ktorú pokladáme za samozrejmosť. Presne to chcem. Zdieľanie a bezpečie.

Čo ťa učí bolesť? Pripomína, že všetkého, čoho sa dotýkame hlboko, tak naozaj, sa musíme dotýkať jemne.

Čo ťa učí zmena? Že sa meníme a že mám vidieť človeka, ktorého naozaj vidím pred sebou tu a teraz, nie jeho minulosť.

Tak už vieš, zaznel tichý smiech Zámeru sveta. To áno, ďakujem za lekciu. O toľkoto z tej úvahy sa s vami podelím.

Je trochu paradox, že v čase Vianoc často myslíme viac na tých, ktorí tu s nami nie sú, ako na tých, ktorí tu s nami ešte sú. Facebookom sa nesie pozdravovanie do neba, bolestné spomienky. Pritom práve naša bolesť nám môže pomôcť vidieť bolesť iných, mať k nej úctu. Lebo koľkí šoféri zostali zaviaznutí za hranicami, koľkí ľudia sú chorí v nemocniciach, koľkí ľudia na Vianoce musia pracovať. Niektorí možno zaargumentujú, že predsa je rozdiel, ak niekto je v práci alebo ak zomrel. Je, ale ja píšem o schopnosti vidieť bolesť iných, nie o meraní svojej bolesti s cudzou. Pravdu povediac, myslím, že pokiaľ tú svoju bolesť vidíme vždy ako trochu väčšiu než bolesť cudziu, tak povlečieme sebaľútosť a pozíciu obete. lebo hodnotiť nejakú bolesť ako veľkú alebo malú je zavádzajúce. Je iba bolesť.

Elena