Správou z Veľkej Británie začnem – týka sa ľudí s postihnutím.
Vo Veľkej Británii minulý rok niektorí obvodní lekári rozosielali domovom starajúcim a o klientov s mentálnym postihnutím či autizmom formuláre, aby neboli v prípade ochorenia na koronu zachraňovaní. Dokonca sa ani neunúvali informovať ich rodiny. Je to hrozivá situácia z môjho pohľadu, také správanie zdravotníkov.
Nie, radšej ani nechcem uvažovať, ako je to u nás teraz v situácii korony s takýmito ľuďmi – aj keď práve preto, aby som to pomenovala, o tom začínam písať. A tak odvahu budem musieť nájsť.
Veľmi ťažkú situáciu majú ľudia s postihnutím v spoločnosti celkovo…
Niektorí by ich dokonca najradšej nevideli, a pre svoj krásny, pohodlný, instantný svet by deti s postihnutím najradšej utrácali hneď po narodení. Vidia ich ako príťaž. Nevnímajú akú veľkú životnú lekciu pre nás všetkých prinášajú, nevidia čistotu ich mysle a ich úžasné srdce.
Nechápu ich jedinečnosť a právo na život podaktorí, ktorí si o sebe myslia, že oni sami sú ozdobou ľudstva. Hoci klamú a podvádzajú, ubližujú iným bez zábran, a okrem bezbrehého užívania si ich prítomnosť je svojim zmyslom pre tento svet prinajmenšom sporná.
Zomierajú často skoro, v mladom veku, nielen pre pridružené choroby a pre to, že nedokážu včas a presne popísať svoj zdravotný problém, či pre ich strach z nemocníc. Ale obávam sa, že niekedy i pre ľahostajný a prehliadajúci postoj zdravotníkov, ktorí ich život nepokladajú za cenný.
Spomenutý príklad z Veľkej Británie to ukázal. A u nás to v tomto smere zrejme nie je o nič odchodnejšie. Mám s tým aj osobnú skúsenosť, dokonca viacnásobnú. V prípade môjho syna dokonca právoplatne odsúdená páchateľka napísala opakovane súdu vyjadrenie, že život človeka s postihnutím je menej hodnotný ako život človeka zdravého. Ani vlas jej za to neskrivili. A lekár Lipták sa v diskusii s nami v Slobodnom vysielači vyjadroval, že ľudský život je ako list do koša zahodený a za pochybenie lekára netreba stíhať, ak mu pacient zomrie, on sa tým len učí. Ale to zasa šlo o neúctu zdravotníka ku životu celkovo, nie špeciálne o ľudí s postihnutím.
Ľudia s mentálnym postihnutím a autisti…
Majú v sebe zvláštnu krehkosť. Ach, pripomenulo mi to nádhernú knihu, ktorú som o nich kedysi čítala – Nedávejte do hrobu motýla živého, aj som o nej vtedy blog napísala https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2016/08/10/o-com-4-nedavajte-do-hrobu-motyla-ziveho/.
Musí byť nejaký spôsob ako porozumieť svetu, napísala som v tom blogu. Ich svetu, i nášmu svetu, je to náš spoločný svet.
Myslím na nich často v týchto časoch, nedokážu sa účinne brániť ľahostajnosti, chýbajúcej úcte a nedostatočnej starostlivosti. Ten článok o Anglicku mi len potvrdzuje, že niektorí z nich zrejme zomierajú teraz pre ľudskú ľahostajnosť.
Narastá vyčerpanie zdravotníkov, pribúda tých, ktorí sú pozitívni. Nie je to ľahká doba
Koľkých ľudí nezachránia aj u nás v tejto situácii, hoci by mohli?
Priznávam, myslím na to občas. A o čo bezbrannejší sú v takých situáciách práve ľudia s postihnutím, či starí ľudia? Sú tými „na odpis“ – keď sa sústreďujú sily a prístroje, a nie je dosť pre všetkých. Nebolo mi dvakrát dobre, keď v niektorých krajinách tých chorých ľudí triedili. A niektorých nechávali zomierať, hoci v situácii primeranej zdravotnej starostlivosti prežiť mohli. Nie, nemám rada taký ten otrlo-ľahostajný, „realistický“ životný prístup, v ktorom sa sústreďujeme len na seba, užívame si a kašleme na to, čo je s tými ostatnými.
MOc by som si priala, aby sme boli ohľaduplnejší práve k tým najslabším – starým ľuďom a ľuďom s postihnutím.
Isteže, je medzi nami aj veľa ľudí láskavých a nezištných
– práve dnes som zaregistrovala krásnu správu z 8.januára z RTVS o lekárovi od Starej Ľubovne, ktorý zasnežuje deťom kopec na svojom vlastnom pozemku a necháva chodiť zadarmo sa tam deti vyblázniť na snehu.
A tak končime ňou.
Nech kvapky dobra šíri čo najviac z nás…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty