Ešte stále sa smial Zámer sveta, keď som sa zobudila. Ach, to tvoje filozofovanie, dodal, zabudla si, ako sa dôveruje? No tak sa to začneš učiť. Nie páčivé slová – stromy poznáš po ovocí, ľudí tiež. Vidíš ich skutky, to je jediná pravdivá cesta, ktorá ukáže podstatu. Odvaha, súcitnosť, nakoľko si váži čestnosť – to o človeku prezrádza všetko. Ak ti niekto povie klamstvo, alebo sa k tebe zachová bezohľadne, tak mu never. O tom to je, ale to vieš – teraz hovorím o tvojej ochote dôverovať. Chcem od teba len ochotu naozaj veriť.
Hm, to nechceš málo, ani sebe teraz neverím. Nepustila som hnev voči šlápote, a nikdy som sa tak vulgárne nevyjadrovala o nikom, ako o nej, vydesilo ma to, povedala som smutne. Ovládam sa, aby som ju neprekliala, ale je to pokušenie.
A prečo by si to robila, pobavene sa Zámer sveta rozosmial, však ju by zložilo už len to, že vkročíš do toho obchodu, alebo že by ťa stretla na ulici. Pokojne jej choď vynadať, alebo napľuť do tváre, ale ona zostane rovnaká. Pamätaj, zlé svedomie je ťažký náklad a človek ho nemôže prehodiť na plecia iným, v jednej chvíli ho začne tlačiť.
To hej, prisvedčila som, je dôležité si uchovať čisté ruky a čisté svedomie. Všetci v živote robíme chyby, no nie každý sa správa nečestne a bezohľadne. Netúžim jej ísť vynadať či opluť ju, len si prajem, aby takí ľudia na svete vôbec neboli. Snažím sa o viac súcitu, no voči nej ho necítim úprimne v hĺbke srdca ako voči ostatným.
No tak s ňou nesúciť, nemusíš súcitiť s celým svetom. Ale rozhodni sa pre tú dôveru, teraz, čoskoro pochopíš prečo to chcem, naliehavo dodal.
Odhalil mi silnú vec predvčerom, časť vzoru osudu. Verím mu, uvedomila som si.
Áno. S dôverou ťa budem nasledovať, povedala som úprimne.
Zlatisté hviezdičky, drobnučké a trblietavé, sa v tme zrazu sypali. To už som sa rozosmiala i ja.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty