otvorene

Súmrak sadal na krajinu.

V revúckych bytovkách sa rozsvecovali postupne okná, žiaria všade naokolo ako drobné svätojánske mušky. Ľudia žijúci v meste ich berú ako samozrejmosť, no u nás v horách sú svetlá vzácnosťou. Nie je u nás veľa bytov, i z nich väčšina je len rekreačných, takže iba kde – tu sporadicky žiari svetielko. Mám rada svetielka, no i tak mi srdce narieka za našou prednohorskou temnotou. Po dva dni som dieťaťu skarantenizovanému s podozrením na koronu odnášala tašky s nákupom a liekmi ku dverám bytu – rýchlo busom z mesta, dobehnúť ku dverám domov, zložiť veci a utekať ku autobusu naspäť do mesta, kde som dočasne u najstaršej dcéry. No i v tom náhlení na mňa dýchla príroda u nás v horách svojou silou, modrasté horizonty hôr tiahnuce sa na všetky strany.

Každý z nás má svoje spôsoby, ako si zahrievame srdce, skrehnuté v ťažkých časoch. Preklenúť také obdobie sa ja snažím čítaním. Pobyt v meste je pre mňa ťažkými časmi. Z radu mojich srdcoviek, ktoré môžem čítať znovu a znovu, som privliekla niečo – dočítala som Malinkatého kreténa, dnes pokračujem knihami Polda a Polda a jeho soudce, Frýbová  je skrátka moja obľúbená autorka. Milujem humorný nadhľad a príbehy o živote, a  v jej dielach nájdete oboje. Nevzala som romantickú časť mojej poličky srdcoviek – škoda, lebo životné krédo Scarlet O´Harrovej „nikdy sa nevzdávaj, po dnešku príde zajtrajšok“ je v takých časoch, kedy nás niečo umára, moc prospešný.

Na budúci týždeň, kedy ma mesto umorí ešte viac, som si nechala moju srdcovú triádu – knihy od Jana Šmída Čisté radosti mého života. Ak ste ich nečítali, rýchlo to napravte, je to kniha do zlých čias. Iskrí láskavým humorom ten príbeh amerického podomového obchodníka Natta Jessela, putujúceho svetom s levicou.  Až nie tak dávno som spoznala aj tretí, záverečný diel knihy – ach, je to jedno z mála diel, u ktorých  úprimne ľutujem, že autor v písaní príbehu nepokračoval.

Aj ďalší z mojich osvedčených receptov zahriatia srdca som pridala – horúcu čokoládu, aj dcéru potešila. Popíjam ju v teple, v pohodlnej posteli, bytovka je tichá a ani v okolí nevládne mestský hluk, mám radosť z trávenia času s mojou najstaršou dcérou. No i tak pri písaní dumám, že kebyže sa sneh roztopí, i v spacáku pod bytovkou doma by som vydržala kým dieťa dokaranténuje, lebo mesto nie, nie nie. Sú ľudia, ktorí bývanie v meste milujú a pokladajú ho za zdroj životných príležitostí a zábavy a relaxu a pohodlia a cítia sa v ňom spokojne. Mám pre tých ľudí porozumenie, ale nepatrím medzi nich.

Uvedomujem si, že je to dôležité poznanie pre mňa, Zámer sveta mi pomáha ujasniť si – určite nechcem žiť v meste. Cítim to ako utvrdzovanie vnútorného smerovania. A cestu poznania – lebo mi táto skúsenosť pomáha pochopiť viac podstatu pokory – trpezlivej skúsenosti, že na našej ceste nie je všetko ako chceme, ale je to stále naša vlastná cesta. Nestačí mi pohodlie, pohodlné zázemie, Zámer sveta, počuješ? Moja cesta je budovanie, tvoriť nové, počujem volanie projektu.

Zámer sveta sa tíško rozosmial – konečne ho v meste počujem na chvíľu – poznávanie seba je postavené presne na takýchto chvíľach, kedy sa veci zosypú a nie sú v starých známych hraniciach, ale v nekomforte, slzách a bolesti  – vtedy sa o sebe dozvedáš veľa. Vtedy si uvedomuješ cenu ľudí, schopných položiť ti tú jedinú pravú otázku. A vtedy sa ozýva hlas tvojej duše…

Elena