otvorene

Niekedy sa obzrieme na svojej ceste a pripomíname si niektoré z jej úsekov aj poznanie, ako veľa vecí sa mení v čase.

Ako sa my sami meníme každým krokom cestou blatom a kameňmi, kde zanechávame kvapky krvi v šľapajách.

Uvažovala som o tom predvčerom, keď som sa dostala k článku

https://www.cas.sk/clanok/1088734/dokopali-vo-vazeni-vodica-z-autobusu-smrti-pozostaly-branislav-patra-na-vlastnu-past-hrozive-suvislosti/?AT=wgt.article_clanok-najcitanejsie-24.c.x…A.1

Je o mužovi, ktorý po smrti mamy a sestry sleduje šoféra autobusu – páchateľa, ktorý spôsobil ich smrť pri dopravnej nehode. Jeho ranu jatrí poznanie, že šofér žil život ďalej akoby nič nezavinil a dokonca šoféroval v zahraničí autobus napriek odobratému slovenskému vodičáku. Nuž, to isté zažívajú rodičia, ktorých deti zomreli vinou lekárov – skutočnosť že lekár spokojne po celé roky ďalej pracuje až do právoplatného rozsudku – i napriek posudkom znalcov, potvrdzujúcich závažné pochybenie, akoby nespôsobil svojou chybou smrť dieťaťa – je pre rodiča v tej situácii po smrti dieťaťa zničujúci.

Rozumiem jeho zúfalému boju, poznám ten silný hnev, nesie v sebe našu bolesť.  Nevyriešia to v takej situácii predkladané logické argumenty, že šofér konal neúmyselne, či fakty ako pred tou jazdou opravoval autobus  s kolegom a neoddýchli si, neprišli ani grécki šoféri – striedači a tak jazdil vyčerpaný. Sprevádzal ma taký hnev po smrti syna. Akurát že som nesledovala páchateľku, pohľad na ňu moju zranenosť len prehlboval. I ja som si priala, aby páchateľka zomrela. Ibaže v jednej chvíli si položíte otázku – čo by sa zmenilo? Boli by ste šťastnejší? Akurát by ste zväčšili zlo a utrpenie vo svete, a spravili ešte viac nešťastnými pár ďalších ľudí. A ak ste pravdiví voči sebe, položíte si nakoniec aj otázku, či by ste boli radšej na mieste páchateľa – a ja som si na takú otázku zodpovedala pravdivo, že nie, lebo pre mňa by bolo bolestnejšie mať na svedomí život akéhokoľvek dieťaťa a žiť s tým vedomím. A tak som pocítila aj úctu k jej osudu, lebo je to ťažké bremeno niesť takú vinu – a je úplne jedno, či si to navonok človek prizná alebo nie. Vnímame potom bolesť iných a  uvedomujeme si, že každý utrpel nejakú stratu v živote a že naša bolesť nie je tá najväčšia na svete, prestaneme porovnávať veľkosť strát a zostane len úcta k bolesti iných…

Cítila som ako ma Zámer sveta tíško objíma a dívala som sa na tie úlomky poznania, ako som ich postupne skladala do zmysluplného obrazu.  Veľmi veľa poznania musíme prijať, kým nájdeme odvahu pustiť sa hnevu, aby zostala čistá bolesť zo straty a my sme ju dokázali niesť. Zámer sveta tým článkom na mňa zamával – pozri, aký kus cesty si prešla.  Počuje teraz môj smutný šepot – nechcem aby umierali zláskaví ľudia, nechcem, počuješ? 

Mlčal. Posunul mi „malú správu o úžasnosti sveta“ – tieto prekrásne obrázky včera.

Uvažovala som o nich. Hovoria mi, ako veľa úžasných miest dokážeme vidieť, ak naozaj vidíme. Že nemusíme teraz odušu lietať na zahraničné dovolenky, lebo krása je všade okolo nás. Hovoria o veľkoleposti prírody a o tom, akí sme „malí“, že nie v našich rukách je beh sveta, nie my to tu riadime.                                                                                                                                                                                                                                     A tak som sa s vami rozhodla podeliť o tú krásu. Je to „chudenínska kaplička“ v Česku.

Autorkou nádherných fotografií je česká fotografka Pavla Pajda Kalistová – a samozrejme ich uverejňujem s jej súhlasom

https://www.facebook.com/photo?fbid=4237303892965946&set=pcb.3440317346074430

https://www.facebook.com/photo?fbid=4237304219632580&set=pcb.3440317346074430

Elena