Ruch dňa utícha a tak pár kvapiek pohody namiesto bojových plameňov – tie počkajú na ráno.
.
Srdce sa mi rozbúchalo. Dívala som sa na malú bielu obálku. .
V ľavom rohu nápis – Bol raz jeden človek.
Jasné. To je Hento Toto. Hento Toto.
Ááááá – to je skutočne úžasný deň…
Od rána som mala trochu unavene smutnú náladu. Veľa teraz pracujem a zúfalo sa snažím ulúpnuť si kúsok času na to, aby som si na jeden deň zašla na Brdárku. Už-už to na piatok vyzeralo, no šofér Janko nám príde novú linku konečne založiť, a to má prioritu číslo 1. Aj tak sa zasa zhorší počasie, tvrdia predpovedači počasia…
No a tak som smutne vykročila za našou novou národnou tradíciou – testovať sa. Zrazu mi kúsok omietky padol zo steny domu okolo ktorého som prechádzala rovno na topánku.
Čo blbneš, povedala som nenadšene Zámeru sveta. Veď kto iný? Tichý smiech zaznel, a ja som sa zahanbila – lebo omietkové srdiečko bolo milé…
Doniesla som si ho do práce, svietilo jemné a krehké. 
No deň nekončil.
Doma ma čakala obálka. Jemne som ju rozliepala, so zatajeným dychom som vzala do rúk tú krásu – nežné krehké brošničky.
Prekrásne.
A dostalo ma i to, že na zadnej strane kartónika, s brošňou je i informácia o autorovi.
Presne toto ma vždy dostane, keď viem že niekto s láskou vyrobil vec, ktorej vdýchol dušu. Cítim to z niektorých vecí, a nerada len tak veci vyhadzujem.
V živote vždy za sebou zanecháme stopu. Rôznu rôzni ľudia, pravdaže. A aj tá naša vlastná sa mení v čase.
Tá brošničková stopa zlatisto žiari.
Veď pozrite, aké sú zázračne krásne.
Láska srdce prináša a Dobro k dobru sadá – tak sa volajú tieto dve brošničky.
Paťko a Ninka – autori brošničiek – sú skrátka dvaja úžasní ľudia.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty