otvorene

No hej, ak som nedávno písala, že nedávam druhé šance, celkom pravda to nie je.

Občas urobím výnimku.

Tento blog i to, čo s ním súvisí, je darček môjmu synovi – to vykročenie je pre neho i za neho. Uskutočním volanie Veľkého príbehu. Preto dnes vám umožním nazrieť mi trochu pod kožu tak naozaj…

Nepoznám nikoho, kto  by bol natoľko pochabý snílek ako ja – to myslím úprimne  – a nemienim na tom nič meniť. Mám rada bláznivo romantické a zábavné dobrodružstvá, a cesta lesom je jedno z nich. Zámer sveta mi už dávno šepká o tej Červenici, minulý rok pridal Maginhrad a nedávno mi prisunul Havraniu dolinu. Prejdem všetky tento mesiac. Začnem teraz tou dolinou – tam vyrazím najskôr, už budúci týždeň a zvláštne, že som o nej doteraz nikdy nepočula, hoci nie je ďaleko, povedala som dcére. Ju predstava mojej cesty do tej doliny nenadchla, lebo predminulý víkend pod hradom medveď strhol srnku pár desiatok metrov od miesta, kadiaľ prechádzali turisti – i moje dieťa medzi tými turistami bolo. O hodinu na to medveď liezol po skale smerom k hradu, práve keď z neho odchádzali.  A tak sa dá pochopiť, že mojim plánom vyraziť tými miestami sama lesom nadšená nebola. Nebagatelizujem riziká, pravdaže, no ako mi kedysi šaman povedal  – medveď ma na mojej ceste sprevádza a som s ním hlboko prepojená – a tak tú jeho prítomnosť ani nejako mimoriadne nedramatizujem.

A s tou cestou i tá druhá šanca súvisí.

Veru.

Na cestu lesom som si pred tromi rokmi použité vojenské švajčiarske topánky objednala, ibaže číslo 25 a pol mi bolo obrovské. Keď som si ich obula v Revúcej – rozchodím ich predsa cestou do obchodu v čase obedňajšej prestávky –  pripadala som si ako Rambo na misii – kráčala som vystretá, no topánky boli priťažké a ja som po pár minútach uvažovala, či sa  mám na ulici vyzuť a topánky niesť v rukách,  alebo sa posadiť na cestu a plakať, aby ma do toho obchodu niekto odniesol. Vyhrala tretia verzia, akosi som sa v tých topánkach odšmatlala do obchodu i späť do práce, kde som sa prezula – potom som ich darovala dcérinmu manželovi.

Ale teraz, teraz u mňa dostali švajčiarske vojenské topánky druhú šancu. Menšie sa mi podarilo zohnať, 25 – a včera prišli a už hrdo stoja pripravené putovať so mnou.

Aj nečakaný bonus – skalky v podrážke mali – pozrite, videli ste už švajčiarske skalky?

Väčšinu pre mňa dôležitých hodnôt mám usporiadanú – v živote je pre mňa naj… radostnosť a zmysluplnosť, vzťah nemá význam bez hlbokej lásky a vernosti. Ale mám ešte situácie, kedy moje hodnoty medzi sebou bojujú o prioritu – ako teraz.

Moje srdce mi hovorí, že milujem teplú pohodlnú posteľ, mám aj hrejivý spacák, ktorý sa mi osvedčil v rituáli zomierania a znovuzrodenia, keď som päť dní spala pod šírym nebom, strážená koníkmi. Ale niesť ho so sebou teraz lesom? Rozum prakticky analyzuje, že toho veľa vliecť nechcem, akurát fľašku s vodou vezmem a mobil, takže overím tú malú a ľahkú záchrannú fóliu. Alebo je to s tým srdcom a rozumom obrátene? Veru neviem, ale tú fóliu mám zloženú pri topánkach.

Ach, keď sa teraz dívam na tie topánky, cítim dych Veľkého príbehu…

Elena