otvorene

Spomienky sú ako vlny mora – niekedy nás obmývajú, hrejivým teplom či osviežujúcim vánkom – a inokedy sa v nich topíme…

Hm,slnkom prehriate vlnky spomienok…

Zábavné, dobrodružné, bláznivé čriepky dní, plné pohody a radosti – máme ich poukladané v poličke „no tak, pozri“. Čriepky skladačky dní nám privoláva kadečo – melódie, vôňe, rôzne predmety a farby. Občas i jedlo.

Zrejme má každý z nás také jedlo, ktoré mu pripomína detstvo, a sviatky, a kadečo milé.

Okolo mňa vírili takéto spomienky cez víkend – polovica knedle bola v piatok s kôprovou omáčkou, druhú polovicu som v sobotu ráno vypražila vo vajci. Knedlík či chlieb vo vajci – jedno z raňajkových jedál môjho detstva. Spája sa mi s horúcim čajom alebo kakaom, a v mojej dospeláckej verzii sú knedle či chleby vo vajci dvojité, s plnkou z taveného syra.  Občas ich robím i vo verzii „plnené bryndzovou nátierkou“, takou klasickou,  s paprikou a pažítkou.

Niekedy spomíname na jedlá svojho detstva…

Jedla som knedle vo vajci, horúci tavený syr sa v nich lahodne roztekal. Zaspomínala som detstvo a na BB puding s piškótami v škôlke, veru neviem, či ho i dnes deťom v škôlke na olovrant robievajú.

Aj na domáce jedlá môjho detstva som si spomenula – na starej mamine domáce pirohy lekvárové i zemiakové –  so zemiakovo-bryndzovou plnkou a rozpraženou slaninou, na francúzske zemiaky s varenými vajíčkami a  domácou údenou klobáskou, na polievku podkyslo s pusteným vajíčkom a  mliečnu polievku s mrvenicou, či na vtáčie mlieko. Na kukuričnú kašu i na hustý čír – zemiakovú kašu s múkou – ktoré sa jedávali s rozpraženým maslom a zapíjali mliekom. Na mamin zemiakový šalát a vianočnú kapustnicu s krupicovými haluškami, či nedeľnú dvojakú dusenú kapustu.

Niektoré jedlá robíme „ako odkaz predkov“, presne rovnaké a iné nesú našu vlastnú stopu. Halušky s kyslou kapustou „po vzore starej mamy“ sú pre mňa tie pravé s dlho dusenou, a až trochu pripečenou kapustou, ktorá tým dostáva špecifickú chuť. A je zvláštne pre mňa jesť ich s kapustou surovou či len mierne dusenou. Občas robievam i zemiaky s takto dusenou kapustou, čo sme doma nemávali.

A čo kuchyňa vášho detstva? Mne sa v pamäti vynára kuchyňa s veľkou pecou a oranžovočervenou gumolitovou podlahou, steny vymaľované na svetložlto, s jemnými valčekovými vzormi na stene. Spomínate si, ako boli steny všade kedysi ovalčekované? Stará mama v nej vyťahuje  z rúry čerstvo upečené lekvárové buchty. Privieva spomienku na časy, keď svet neovládal bláznivý zhon a bol tajomne čarovný. Je i dnes veľa čarovného, pravdaže, aj keď v mnohom je iný ako kedysi. Menej láskavosti a ľudskosti v ňom dnes je, príliš individualistický mi pripadá. Má priveľa úspešných podnikateľov a primálo pútnikov, kráčajúcich so srdcom na dlani.

Elena

P.S.:

Keď chceš, plač – ozval sa tíško Zámer sveta. Ach, áno, jeho neoklame žiadny povrchný tón. Tešila som sa na cestu na Červenicu. Už som včera večer som mala byť v Košiciach. Ibaže po dvoch týždňoch odsunov pre moju nohu som bola rozhodnutá ísť za každú cenu, no tento raz Janke do toho niečo prišlo a cestu na Červenicu musíme presunúť na september, po jej návrate z Česka. Vyrazím sama, možno tam mám ísť sama – povedala som si odhodlane, plná strachu že zasa všetko uzavrú a nedostanem sa tam vôbec. Dobre, dobre, pôjdem na Maginhrad teraz – hľadala som kompromis, keď som videla predpoveď počasia. Zašla som medzitým do práce podpísať pár vecí a noha ma však rozbolela tak, že bolo jasné, že jediné miesto, kam by ma Zámer sveta nechal ísť, je nemocnica.

Vysvetli mi prečo to brzdíš, no tak, no tak, naozaj tam chcem ísť – zaševelila som tvrdohlavo. Díval sa s porozumením, no konštatoval – Listovať v čítanej knihe o jednu či dve kapitoly dopredu by bolo hodne nerozumné, nie? 

Ach, napomenula som sama seba – ľudia včera tornádo prežili, kdekade sa záplavy zasa rozbehnú. Musím teraz sedieť doma? Možno je konečne čas dopísať niektorú z kníh, háčkovať a pokračovať v stierkovaní steny v kuchyni…

Nejakú knihu si vytiahni, zašepkal Zámer sveta. Jasné, niečo prezradí. Zalovila som v jednej z tašiek s knihami, ktoré predávam – a…

Ááááá…