V živote sa ku mne chovajú hrubo tí, ktorí ma neberú ako ľudskú bytosť – napísal budhistický učenec Hirojuki Icuki v knihe TARIKI. Cíti sa ich správaním nahnevaný. No potom stretne niekoho, kto sa zachová láskavo, možno v maličkosti – a pre neho to znamená veľa. Tento fenomén sa nazýva v japončine „dážď súcitu zo suchých nebies“.
Keďže sa stalo najnovšie zrejme pre podaktorých štátnych úradníkov módou mediálne urážať ľudí, z ktorých daní sú platení – najnovšie je to ďalší štátny úradník Radoslav Baťo (nuž, aspoň vidíme, ako kvalitne tam tie kádre vyberajú, sociálna a emocionálna inteligencia medzi kritériá výberu zjavne nespadá), ako hovorí článok v linku
a už aj akýsi umelec sa pridal
– tak je ten horeuvedený príbeh nepochybne aktuálnou paralelou.
A tak sa pozrime na „dážď súcitu zo suchých nebies“…
Tariki – poznáte to slovo?
Je to budhistický koncept a znamená inú silu, nie našu vlastnú. Silu osudu, ktorý nás vedie. Náhodne nenáhodne sa ku mne dostala tá kniha kedysi – v dňoch, kedy som uvažovala po smrti môjho syna, že chcem zomrieť i ja. Viedla som tichý dialóg so sebou, veď s kým iným by ste o niečom takom mohli hovoriť? Autor knihy píše o dňoch, kedy chradneme na duši a priznáva, že o samovražde v živote uvažoval opakovane – naposledy ako tridsaťročný – a knihu písal vo veku sedemdesiat rokov.
Z myšlienok, ktoré ma v tej knihe hlboko oslovili, je myšlienka o láskavosti – podľa nej, ak si človek privykne na stálu láskavosť, stráca pocit vďačnosti za ňu.
Láskavosť pokladám za veľkú tému a vynára sa v súvislosti s ňou celý rad otázok.
Čo znamená byť láskavý? Nepochybne na túto otázku si potrebujeme zodpovedať, aby sme sa stali citlivými na vyskytujúcu sa láskavosť a vnímali ju.
Kedy sme láskaví – t. j. v konkrétnych situáciách, voči konkrétnym ľuďom? Sú také situácie – ťažké chvíle v živote, alebo možno radostné, kedy sme láskavejší. A skupiny ľudí, voči ktorým je prejavovaná všeobecne vyššia láskavosť v spoločnosti – napríklad deti. Ja som vždy láskavá voči ľuďom s postihnutím.
Akým spôsobom láskavosť prejavujeme? Slovne, činmi, obomi spôsobmi – viditeľne, alebo len ukradomky či anonymne.
Prečo sme láskaví – prečo konáme láskavo? Otázka motivácie je dôležitá, lebo navonok láskavo môže konať i masový vrah, keď vám ponúkne odniesť tašky s nákupom domov. A na druhej strane – vrátim sa ku myšlienke z knihy, autor knihy hovorí, že sa nevypláca byť čestný v živote. Skutočne to tak je – napriek tomu ja osobne pokladám čestne konať za dôležité. To je o našich hodnotách, že nekonáme len na základe rýchleho vonkajšieho zisku, ale na základe našej filozofie a morálky, ktorými sa riadime v živote.
Myslím, že je dôležité si láskavosť usporiadať z oboch strán – z pohľadu dávajúceho aj prijímajúceho.
Z hľadiska dávania – ak konáme voči niekomu láskavo, potom tak nerobíme kvôli nami očakávanej vďačnosti z jeho strany voči nám. Jednoducho sa láskavo zachovať chceme. Riešiť preto potom pocit nevďačnosti nie je podľa mňa namieste. Jednoducho môžem sa zachovať láskavo, ale nič od toho druhého človeka nečakám. Som naivne idealistická a verím v dobro, takže som za takú všeobecnú láskavosť, ktorú by sme mali šíriť svetom a konať nezištne. Skutočne to tak v živote aj praktizujem – láskavosť nie je výmenný obchod.
Neznamená to na druhej strane ale, že sa máme dať využívať. Jedno z mojich detí darovalo cez bazoš naozaj kopu krásneho oblečenia. Vybrala pani, ktorá ho chcela pre dcéru stredoškoláčku. Následne jej pani poslala zoznam, že čo všetko ďalšie by ešte jej dcéra potrebovala, či jej to pošle – od školských potrieb až po drogériu. Pre mňa by dávanie tam definitívne končilo – nemám rada ľudí pahltných, neberúcich ohľad na iných – lebo pomoc potrebuje veľa ľudí. Je to ako s tými zberačmi húb, čo vlezú do lesa a potom selfíčka nahodia, že sedem košov húb nazbierali už tretí raz tento týždeň, neuvažujú o tom, či i pre iných niečo nechali…
Z hľadiska prijímania láskavosti – niektorí ľudia si na láskavosť zrejme naozaj zvyknú a berú ju ako čosi automatické a povinné. Mali by sme zostať citliví na láskavé konanie a dokázať vnímať každodenné láskavosti, zdanlivo nepatrné. Žiadnu láskavosť nepokladám za samozrejmosť – uvedomujem si, že človeka tak konajúceho stojí úsilie. A vďaka mojim životným skúsenostiam viem, že citlivosť na láskavosť nestratím, chránim si ju.
Ďalšia z vecí, ktoré v súvislosti s láskavosťou zvažujem je, že láskaví máme byť i voči sebe. Láskaví neznamená egoistickí a bezohľadní voči iným, pravdaže, ale starostliví. V tom si i ja hranicu posúvam – konám starostlivo a láskavo voči iným, no na seba niekedy nakladám veľa.
Čo robíme pre seba v rámci láskavosti k sebe? Hm, to je zaujímavá otázka, však? Ja používam techniku Ii dža nai? – práve z tejto knihy. Poukazujem v blogoch na neduhy spoločnosti často, no pocit hnevu do toho dávam iba výnimočne, vtedy píšem v úvode blogu, že sa stávam dračia. Technika Ii dža nai? je otázkou, ktorú si dávame a znamená „načo je dobré sa rozpáliť „(nahnevať)? Ak si ju položíte, uvedomíte si, v akých nezmyselných situáciách dávame hnev do maličkostí a zavalíme sa negatívnymi pocitmi. A ešte robím pre seba to, že som ochranne spevnila hranice môjho sveta.
A čo vy – skúste pouvažovať sami pre seba o odpovedi na otázku čo robíte sami pre seba v rámci vašej láskavosti k sebe?
Elena
Venované Zámeru sveta s veľkým poďakovaním za tri malé životy. ĎAKUJEM.
No to vám bolo tak – včera podvečer nesúc smeti a jedlo túlavcom som stretla susedu. Aj susedu rada stretnem a prehodím s ňou pár slov, pravdaže, ale šťastím ma rozžiarila jej otázka, či som videla tie mačiatka maličké, čo mala tá čierna mačička dnes pod bytovkou?
V jeden večer som jej cestou z práce niesla mlieko pod bytovku. Pila ho šťastne, s bruchom ako kotlík a ja som uvažovala, kam by mohla ísť do bezpečia, aby mala svoj domov. Desivá búrka v noci zúrila a prosila som v duchu, aby sa dobre ukryla. Moja sebaúcta je silne závislá na svedomí, je pre mňa dôležité robiť veci čestne. Viem, že nemôžem zachrániť celý svet, ale nemala som dobrý pocit z toho, že som tú mačičku nevzala vtedy niekam dnu. Bruchu ako kotlík už nemala ďalší deň a vyzeralo, že mačiatka neprežili. Bude im treba nájsť dobrý domov – ale som naozaj šťastná, že dostali šancu žiť…
Malá oprava – za päť malých životov…❤
K diskusii mudras.tot aj ja som za svet, v ktorom tolerujeme rôznosť názorov – ale nie urážanie. Lebo mi nie je jedno, že v akom svete budú žiť naše deti a vnúčatá.
Slečna riaditeľka mohla vyjadriť názor, že sa jej nepáči naša neúčasť vo vakcinačnom experimente, ale nie vyjadrovať sa bez úcty a dehumanizujúco. A otvorene verejne prehlasujem, že ak jej vyjadrenia podporí ešte nejaký z našich daní vynikajúco platený úradník, ako to spravil spomenutý Baťo, tak ja osobne pošlem list o celej udalosti s priloženým doslovným vyjadrením slečny študentky na Oxford.
Janči ĎalekoodBratislavy si tu zaskotačil, ja... ...
pri učila??? Však píš rusínsky, či ukrajinsky,... ...
:)))) Elenkine slová ťa ako budzogáň ovalili... ...
Janču z Podhoroďu, ty si naozaj ten naj-naj... ...
+++++++++++++++++++ V Japonsku je všeobecne... ...
Celá debata | RSS tejto debaty