otvorene

Zlé, zlé, zlé mačky – zasyčala som pri pohľade na notebook, keď som si sadla do kresla – veď uvidíte teraz…

Spokojne sa na mňa pozerali, lebo vedia, že v tomto smere som iba teoretik a ruku by som na ne nezdvihla. Šla som si len čaj spraviť do kuchyne – notebook položený s otvoreným fb aby som dcére odpísala, a už ma prihlásili do ďalšej skupiny.

No ale je to chyba mačiek a nie fb tvorcov, ktorí nechajú kdekade nakvačené ponuky rôznych skupín?

Áááách, malo ich čo naučiť dieťa, vzdychla som si. Občas im dcéra pustí mačaciu televíziu – tak sledujú i iné veci teraz a láka ich obrazovka. Minule pri príhovore pani prezidentky v správach, kde sa do čohosi zasa raz vciťovala, sedeli pred telkou a pozerali na obrazovku s takým výrazom, že by stálo za to dať fotku s nápisom „už i mačky pochopili“…

Tá spomienka ma rozosmiala, a hnev prešiel.

Tento raz aspoň k veci skupinu vybrali, povedala som si rezignovane. Lebo už o druhú skupinu ma takto obohatili a je o hľadaní domova zvieratám. Tá minulá o spriaznených dušiach bola ich krokom vedľa – nie že by som neverila na spriaznené duše, ale spriaznenú dušu do nášho života Zámer sveta dovedie a ona vie, že k nám patrí, tak už nikam neodíde. Je to skrátka ako zámok a kľúč.

Spomenula som si na túto príhodu spred pár dní, lebo i teraz vo chvíli oddychu pri mojej nočnej práci mi naskakujú zúfalé prosby o pomoc psíkom a mačkám bez domova. A ja by som zachraňovala najradšej všetky a ako empatik mám slzy v očiach… Musím si skrátka robiť hranicu, aby mi to neodčerpávalo priveľa energie – a tak je pre mňa najjednoduchšou cestou nesledovať takéto príbehy a pomáhať len v okolí. Momentálne i tak vynakladám veľa sily do záchrany kocúrika Barnyho, ktorého sme vzali minulý rok z ulice a potrebuje drahú experimentálnu liečbu. A tak pár mesiacov nočnej práce dávam do záchrany jeho života. Ale nepáči sa mi, že farmafirmy také zlodejské ceny dávajú na lieky – zvieracie, i tie ľudské. Pokladám to špinavosť, lebo kopu životov by sme vedeli zachrániť, keby si niekto nechcel namastiť vrecká lukratívnymi ziskami.

Myšlienky mi víria hlavou v tichom nadráne pri mojej nočnej práci i popri písaní. Inšpiratívne nápady, i  úvahy vyvolané tichotichými hlasmi, ktoré mi Zámer sveta odkiaľsi privieva.

Dnes mi podal na dlani nádhernú myšlienku Leonarda sa Vinciho – o prírode a človeku, ako márne vynakladá námahu každý kto sa inšpiruje niečím iným ako prírodou. Varovne znejú jeho slová stáročiami, a my sme sa z nich nepoučili. Snažia sa ľudia stať pánmi prírody, a drancovať ju namiesto toho, aby sa z nej učili a prijímali. Rôzne supermoderné technológie dneška z prírody čerpajú a inšpirujú sa ňou – no ja som človek prírody a rozmýšľam, či tých technológií pohodlia nemáme už priveľa. Či skutočne nemá mať každé mesto riadnu mestskú a prímestskú i diaľkovú verejnú dopravu, ktorá by v častých intervaloch premávala, aby tie kopy áut z ulíc zmizli.  Menej by sme ničili životné prostredie, aj veľa ľudí by nemuselo zomrieť. A k tomu sa mi priplietla do mysle predvčerajšia večerná správa, ako lietadlá lietajú nadbytočne teraz, len aby si letové miesta udržali na letiskách. Neužitočne, nerozmyslene tým mrháme naše šance na zdravé životné prostredie.

Hej, som taká anticivilizačná – alebo jednoduchšie, som človek starých čias.

Mám rada tradičný spôsob života, tradičné hodnoty. V minulom týždni sa mi sypalo veľa šamanských informácií a ponúk – a veľa uvažujem o podobe sveta. Práve „primitívne národy“, ako ich označujeme, sa podľa mňa tou správnou cestou vydali. Táto civilizácia stavila na rozum namiesto na srdce. A nebol to dobrý krok, lebo sa stávame civilizáciou vyspelou iba zdanlivo – chladnou, sebeckou, konzumnou namiesto tepla, lásky a súcitu.

Vrátim sa k tomu Leonardovi da Vincimu a jeho výroku ešte.

Nie je len o technike a jej inšpirovaní prírodou, ani o riziku technokratickej civilizácie. Ale i o tom, že je dôležité byť sám sebou, prirodzenosť  a prírodno mať v srdci, prijímať poučenia života. Villoldov seminár som si v pondelok pozrela. Vieme čo je bolesť, preto sme súcitní, nie preto, že sme si prečítali dalajlámovu knihu o súcite – pripomenul.

Presne tak to je i podľa mňa – môžeme prečitať tisíc múdrych kníh, ale vezmeme si z nich iba toľko, koľko pochopíme a príjmeme. A rovnako je to i s učiteľmi a vzormi, nepotrebujeme ich veľa, lebo je to naša cesta, a nie ich.

Hovoril aj o šamanskom kruhu, na ceste životom by sme mali

• zvliekať minulosť ako kožu hada,
• byť neochvejný a zbaviť sa strachu ako jaguár,
• zanechávať pocity hnevu a pomsty, vyživovať sa „čistým nektárom“ ako kolibrík,
• a vzlietnuť s odvahou ako orol.

Ako vidíme, všetko je o inšpirácii prírodou. Alebo skôr o súlade nášho života s prírodou – vtedy, keď sme v súlade s prírodou, sme v súlade i sami so sebou…

Elena

Milan 1 Ani nie. Vidím rozdiel medzi tým, že smrť dieťaťa zaviní lekár nesprávnym konaním a medzi prirodzeným úmrtím kvôli nevyvinutosti či pre choroby, ktoré  v danom čase nevieme liečiť.  Mám úctu k prirodzenému chodu života, a jeho súčasťou je i smrť –  ale prirodzená, nie zavinená. A čo sa týka modernej medicíny a šamanského liečenia, asi tušíš, kam by sa posypali moje peniaze, ak by sme mohli vybrať slobodne kam smerujeme svoje zdravotné odvody a dane.

Téma má samozrejme oveľa širší dosah, nielen zdravotníctvo. Mojim ideálom života je malá sebestačná komunita, nie veľkomesto. A to očkovanie – kým boli spoločenstvá uzavreté, nekapali na nákazy, tie im vždy dovliekli odniekiaľ prichádzajúci.