otvorene

Včera v skorom ráne u nás v horách fúkal divoký vietor.

Dych mi vyrazil mrazivý chlad a potom mi vyrážal dych vietor v prudkých náporoch celou cestou k busu. Ohýbal koruny stromov, môj dlhý biely čipkový šál zdvíhol vysoko nad hlavu. Hej, hej,čo je toto za sprostú hru, zamračila som sa, lebo cesta po ľade s popraškom snehu mi na nálade nepridávala. Vietor zjemnil hru a miesto šálu rozvlnil okraje mojich dlhých fialových šiat,posýpal ma vločkami snehu. A mňa hneď mrzutosť prešla, lebo som si uvedomila to zvláštne čaro okamihu, v objatí prírody, uprostred stromov, kvílivo praskajúcich pod náporom vetra, s pomaly sa z tmy vynárajúcimi oblakmi na obzore. S trblietajúcimi sa divoko víriacimi vločkami. Svitaním obloha priezračnela a žiarila šedasto medzi temnými siluetami stromov. Sila prírody, jej nespútaná slobodná krása, to ma vždy dostane.

Predrala som sa vetrom k busu, aj bus sa predral k nám do hôr na kopec. A tak som cestou do mesta ticho pozorovala, ako sa mení svet. Už pod kopcom nebolo ani stopy po divokom tanci snehových vločiek. A pod Vojkovou, ostrou zákrutou smerom z kopcov, už nebolo ani stopy po snehovom poprašku a ľade. Stačí tak málo, a svet je úplne iný.

Hej, ten obraz sa mi dnes podvečer pripomenul. Svet sa mení – a nielen vzdialenosťou z kopcov. Ale i našou vzdialenosťou od reality, od sveta a od seba samých – priplávalo mi náhle do mysle.

Je to tak. A zmeny sveta v posledných dňoch mi pripadajú desivé. Nehovorím teraz o vojne, tá je vždy hrozná. Ale mám na mysli to, čo sa robí u nás.

Ľudia vykúpili jodidové tabletky – prosím pekne, vysvetlite mi, čo by vám pomohli? Ako dlho by ste ich v pivnici jedli? Týždeň, dva? Viete, ako dlho by trvali dopady rádioaktivity v prostredí?

A tie rady na pasy. No kam by ste sa s nimi hrnuli? Však keby sa tu vojna rozbehla, tak ako vojnoví utečenci môžete cez hranice i bez nich utekať.  Ale ja osobne  verzii, že by Rusi plánovali napadnúť nás, vôbec neverím. Jediný konflikt, ktorý u nás očakávam, je s podaktorými nespratnými migrantmi – a zrejme oprávnene, lebo i dnes TN na Markíze priniesli správu o tom, ako v lekárni sa báli „chudáka utečenca z Ukrajiny“, ktorý evidentne nepôsobil ukrajinsky a eny v lekárni napádal, lebo mu opiáty nechceli predať. Taký by mal putovať rovno zo Slovenska okamžite.

Desivou správou o svete u nás je i správa, že premenovali ruskú zmrzlinu. To fakt, nestrieľam si z vás – pozrite https://tvnoviny.sk/domace/clanok/145585-slovaci-si-uz-nepochutia-na-ruskej-zmrzline-vyrobca-meni-jej-nazov

Aj ruské vajce premenovávate? A jedna z mojich dcér je Svetlana – také ruské meno, hm, nebudete ma nútiť ju premenovať, však? Lebo ja viem byť veľmi razantná, keď chcem.

A tak si kladiem otázku, čo to robíme so  svetom?

Keď vidím niektoré tie komenty na facebooku, zrejme by jeho úplné uzavretie nebolo žiadnou veľkou tragédiou. Tragédiou ale je, čo to vypovedá o ľuďoch.

Aj u nás podaktorí melú veci, za ktoré by ich podľa mňa mali rovno na psychiatriu odviesť. Silne sa to ale šíri v Česku,  kde sa to nenávistné správanie rozbehlo vo veľkom – a roztĺkajú výklady, povykujú na verejnosti na rusky hovoriacich ľuďoch, dokonca vraj i v školách medzi deťmi sa to začína šíriť.

Nie, nie je v poriadku napádať ľudí za to, že majú ruskú národnosť. Dokonca do Kuzminovej sa pustili podaktorí.

Čo to robíte so svetom?

Nie je podľa mňa ani to v poriadku, ak sa zaťahuje politika a vojna na Ukrajine do škôl ako téma  a  ak sa vytvárajú skupinky detí na rôznych sociálnych sieťach, tárajúcich o tom, že zabijú Putina, ako mi včera hovorila kolegyňa.

Čo to robíte svojim deťom?

Nie dosť, že niektorí tu zavádzajú zvrátené morálne hodnoty, bezzábranovosť v správaní pod zámienkou sexuálnej slobody. Ešte treba i vychovávať z detí ľudí s predstavou, že pozabíjame tých s inými názormi?  V záplave kadejakých viac či menej odborných nápadov, ktoré zaplavili internet radami ako komunikovať s deťmi o vojne na Ukrajine, sa mne osobne pozdáva najviac program Štátneho pedagogického ústavu. Hovoriť deťom nad osem rokov (menšie deti akurát zúzkostníte)  o vojne spôsobom úmerným ich veku o tom, ak sa samé začnú pýtať, že vojna nie je dobré riešenie konfliktu a že pre ne to môže byť skúsenosť, že tak sa veci v živote nemajú riešiť. A prejsť k tomu, aké spôsoby správania by mali uplatniť,ak sa s niekým názorovo nezhodnú, na niekoho sa nahnevajú – zrejme správne riešenie nie je, že ho majú zabiť.

No čo s tým?

Potrebujeme  podporiť silu Zámeru sveta.

Kedysi som v blogu spomenula knihu Druidská brána. Vytúženú a nezohnateľnú, dostala som ju potom na Vianoce. Príbeh o tom, ako sa svet zachránil v poslednej chvíli zjednotením síl dobra, šamani a druidi sveta zjednotili sily.

Šamani bubnujú i v dnešnej dobe. Nevravím, že sa zhodnú v zámere – niektorí chcú privolávať mier a pokoj, ale nie my to tu riadime,  a tak iní hovoria, že možno by sme veci iba mali nechať ísť a pridávať svetu biele svetlo.

Dvakrát týždenne sa môžete pridať i vy, hoci nie ste na šamanskej ceste a nemáte bubon. Stačí pridať sa k silám dobra –  tým, že budete v stredu a v sobotu o 18, 30 sedieť a predstavovať si biele svetlo, ktoré máte v sebe a trochu z neho dáte v tej dobe svetu.

Dobro násobí svoje sily každým, kto sa pridá.

Prezradím vám záverom moje dnešné posolstvo od Zámeru sveta?

Všetko, čo k nám má prísť,k nám príde v pravý čas.

Na porade v BB po strašne dlhej dobe naživo. Kolegyňa bola v Taliansku ešte v časoch pred kovidom a už sme sa nestretli, až teraz.  Vedela som, že chce ísť k Tebe, povedala a podávala mi na dlani kameň z toho Talianska prinesený. Vnímala úlohu, i keď nerozumela posolstvu. Prekvapilo ju, ako som sa rozžiarila, keď mi ho dala.

Ako inak  – šamanský, hovoriaci, s dlhým bielym pásom celým kameňom…

Elena