otvorene

Bež, povedala cesta – knihu s týmto názvom mi privialo. Príbehy pútnikov, putujúcich do Santiaga de Compostela.

Čítala som ju dnes konečne – od skorého rána do poludnia – keďže sa u nás návšteva ortopéda stala niekoľkohodinovým folklórom.

Zámer sveta mi doprial čas konečne čítať, usmiala som sa tejto lúke času „iba pre seba“…

No hej, dnešný blog je o tej knihe.  Aj o kŕdli myšlienok – ktoré ako motýle krehko trepocú krídlami, vyietajúc pri jej čítaní.

A pravdaže aj o tom, že nájsť odpoveď môže iba ten, kto ju hľadá…

Rôzne spôsoby cesty rôznych ľudí, putujúcich na to isté miesto, a predsa tak odlišné. Niektorí kráčajú pešo, iní putujú na bicykloch, podaktorí idú osamotene a ďalší vo dvojici,

Trochu som zapátrala o putovaní do Compostela – kým v roku 1970 tam putovalo 68 pútnikov, v roku 1980 ich bolo 209, v roku 1990 vyše 4000, v roku 2000 cez 55 000, a v roku 2010 už bezmála 273 000. Nerada chodím davmi vychodenými cestami – i keď viem, ako vždy novými očami vidím tisícekrát prejdenú cestu k busu do práce. 

Bojím sa tej premiéry duchovna, ktorú niektorí všade ťahajú. Všetci skutočne veľkí boli úplne obyčajní.

A i na tej ceste do Compostela tí putujúci ľudia nehľadali veľkých duchovných majstrov, ktorí im vlejú kus múdrosti do hlavy. Opornými bodmi im bola obyčajná ľudská láskavosť – byť pozorný v maličkostiach – ako to, že sa v buse cestujúci zdvihol a presadol si, aby pani mohla sedieť vedľa manžela.

Nemusíme do Compostela putovať, aby sme sa našli. Zmúdrieť životne môžeme i pri jedení chleba s maslom, alebo hoci cestou do kurína, keď ho ideme sliepkam čistiť, ak sa úprimne pozrieme do očí pravde.

Putovanie je však o siahnutí si na dno, určujeme si ním hranice v istom slova zmysle, aby sme prišli k sebe – vnímavejší, pokornejší, vďačnejší, láskavejší. Vnímajúci našu hbokú prepojenosť so všetkým.

Môže to byť akokoľvek duchovne silné miesto,  ak tam ide človek ako na dovolenku alebo turistiku, s cieľom získať pečiatky a fotky, tak podľa mňa sa vráti taký, aký šiel. A myslím, že je to aj iluzívne ísť niekam putovať s predstavou, že putovaním vyriešime to alebo hento.

Niektorí idú s malými ruksakmi s tým najnutnejším na prežitie, iní racionálne plánujú každý krok a zásobia sa tým naj…,  turistickým vybavením na cesty. Putovanie ale nie je o značke topánok či batoha, tak ako život nie je o značkách, ktoré si na seba navlečieme oblečením. Je o pochopení, ako málo potrebujeme – a život to zjednoduší. I o pochopení, že si dokážeme plniť sny – hovoria tí putujúci.

Je podľa mňa to volanie cesty ako vnútorné prijatie posolstva začať žiť svoje sny? Neviem, nerezonuje to vo mne.

Stretávajú rôznych ľudí na  ceste tí pútnici. Hej, teraz to cinklo vo mne – presne to si myslím,- na takej ceste zisťujeme komu môžeme veriť. Tak to cítim.

Niektorých cesta obohatí, idú ju srdcom, iní sa patlajú so sklamaním, že im nepriniesla nimi očakávaný zázrak, keď si to tak dôsledne logicky vyrátali.

Presné itineráre sú nanič, lebo život sa nimi neriadi.  I to ukázala niektorým cesta. Veru, žiadny plán nie je bezpečný, cinklo mi poučenie, a škoda mrhať čas jeho vymýšľaním a zdokonaľovaním. Vykročiť treba a ísť, cesta nás vedie.

Iba cesta srdca má zmysel – tie slová pokladám za pravdivé a múdre…        

Ach, veru to bolo užitočné dopoludnie.

Kniha mi pomohla uvedomiť si, že mám jasné odpovede na dve otázky – jedna z nich je KAM.

Hej, putovanie na mňa lákavo kýva už nejaký ten čas. Akurát že nie do Compostela. Netúžim ísť „slávnu trasu“ –  chcem putovať lesom.

Druhá odpoveď je PREČO  Vlastne ani neviem prečo, iba tak, do stratena…

Zámer sveta sa smial v tejto  chvíli tak nespútane, až som sa naježila „hej, hej, nepíšem humoristický román, prezraď mi, čo ťa tak pobavilo“…

No to tvoje „do stratena“… Nevidíš odpoveď – musíte sa stratiť, aby ste sa mohli nájsť, tak to je, to je podstata cesty lesom – pozrel na mňa láskavo a opäť sa rozosmial – ale ty ešte nevidíš odpoveď,..

Elena