Deň nezávislosti v stredu oslavuje Ukrajina – a Zelenskyj už teraz chŕli desivé nápady, že niečo škaredé by im Rusi v ten deň mohli vyviesť, ako uvádzajú články v linku
či tu
Neopodstatnene stupňuje napätie – beztak sme tou vojnou a jej dopadmi všetci stresovaní. Desivé správy sa sypú z rôznych strán, a ich pravdivosť je ťažké overiť. Ako napríklad tá o údajnom zastrelení 100 ukrajinských vojakov z 58. motopechotnej brigády, vraj za to že opustili pozície a ušli pred ruským vojskom ich vystrieľal útvar Kraken, ukrajinský pravdaže – možno by nám mohol Zelenskyj povedať, či je správa pravdivá alebo ide o hoax…
Zatiaľ sú tie reči o „niečom škaredom“ len Zelenského predstavy bez objektívneho podkladu. A naozaj úprimne prajem všetkým tým obyčajným ľuďom na Ukrajine, aby sa im nič desivé neprihodilo ani v stredu a ani v iné dni, aby sa tá vojna už skončila a aby mohli normálne a bezpečne žiť v mieri.
Pravdu povediac, neviem čo škaredšie by im mohli Rusi vyviesť ako to, čo stvárali Ukrajinci pod vedením Banderu. Dejiny sú na to, aby sme sa z nich poučili a chápali potrebu šíriť dobro a ľudskosť, a nie sa z tých udalostí inšpirovali k čoraz väčším darebáčinám. A tak si zaspomínajme – s úctou ku obetiam na ich utrpenie a neprávosť, ktorá im bola spôsobená.
Sú v chode dejín ľudia, na ktorých by sme nemali zabúdať.
Sú to príbehy natoľko desivé, že sa o nich bojíme uvažovať.
Sú to udalosti natoľko hrozné a neľudské, že sa cítime zahanbení za tých, ktorí ich spôsobili.
Medzi také obdobia v dejinách patrí nepochybne marec až júl roku 1943 a s tými časmi spojené vyčínanie banderovcov.
Nemala som detailné informácie o Volyni – nie, film Volyň si nemôžem pozrieť, ako empatika by ma to priveľmi rozhodilo – no po prečítaní článku v linku
som zostala natoľko hlboko otrasená, že sa mi je k tomu ťažko vyjadriť. Fotodokumentácia je v tom článku – utýrané deti, s dolámanými rukami a nohami, s dierami v bruchu po motyke, „vence“ zo zavraždených detí. Nie, nehovorte mi, že vo vojne sú civilné obete na oboch stranách. Tam šlo o brutálne týranie, ďaleko za hranicou normality a akoukoľvek hranicou ľudskosti – z opisov je mi ťažko aj uveriť, že by niekto bol takého niečoho schopný, keby neboli fotografie. Je to ďaleko za hranicou mojej osobnej tolerancie – tváriť sa, že to je minulosť a tak sa v tom nepárajme.
Zabíjali ľudí pri štedrovečernom stole, ako pripomína článok v linku
Bojovať sa dá všelijako – dôstojne alebo primitívne. Háveď a čvarga boli tí banderovci – nič iné. Niet nič, čo by mohlo ospravedlniť ich výčiny. Nie sú žiadnym symbolom boja za nezávislosť Ukrajiny, ako sa to podaktorí snažia prekrútiť – ale biľagom na jej histórii. Sú pre nás všetkých historickou výstrahou, kam môže viesť neľudskosť a primitivizmus – lebo ako uvádza článok v linku
aj nacisti žasli nad ich krutosťou. Niekoho takého ako Bandera pokladať za svojho národného hrdinu je podľa mňa scestné.
Bol to otvorený rasista a antisemita, ako priznáva aj článok v linku
Budem tvrdá – v krajine, kde je mediálny cirkus okolo premenovania ulice po Tisovi mi pripadá ako fraška akékoľvek bagatelizovanie pomenovávania ulíc na Ukrajine po Banderovi. Za vrchol trápnosti pokladám aj argumentáciu autora spomenutého článku, ktorý sa snaží bagatelizovať velebenie Banderu keď píše, že v každom prípade, bežná ukrajinská populácia Banderu (prípadne celú jeho frakciu) neoslavuje pre vojnové zločiny alebo kolaboráciu s nacistami, ale pre boj za národný štát. Cestu spravodlivosti nemožno vybudovať krivými chodníčkami. Boj za národný štát sa nesmie spájať s vojnovými zločinmi – neľudským týraním civilistov, dokonca malých detí. Na základe tejto logiky by niektorí mohli beztrestne i Hitlera podobne velebiť za zásluhy o budovanie Nemecka.
Navyše, ak by Banderove bandy týrali ľudí bez jeho iniciatív a vedomia, tak bol nanič veliteľ. Ak tak konali s jeho vedomím a pod jeho velením, tak si treba pri jeho mene akurát tak odpľuť.
Prvý pokus o rehabilitáciu Banderu z vojnového zločinca na „hrdinu Ukrajiny“ uskutočnili Ukrajinci v roku 2010. To protestovali popri Rusoch aj Poliaci, EUrópsky parament a Centrum SImona Wiesenthala. Súd toto rozhodnutie zrušil, ale cesta k neofašizácii zjavne neskončila – ako uvádza článok v linku
V prosinci 2013 se portréty Bandery objevují na kyjevském Majdanu. K odkazu Stepana Bandery se otevřeně hlásí dvě strany – Svoboda i Pravý sektor. Sympatiemi k fašismu se tato dvě uskupení ovšem netají.
Otvorene poviem svoj názor – myslím, že toho vojnového zločinca zneužili neofašisti, čo podľa mňa priznáva aj článok v linku
https://www.postoj.sk/15789/v-tieni-banderu
ktorý uvádza, že niektorí ukrajinskí intelektuáli a publicisti to ospravedlňujú tým, že v čase, keď krajina vedie vojnu a Bandera funguje ako silný mobilizačný symbol, nie je možné o jeho osobe a hnutí viesť objektívnu historickú diskusiu.
Akosi som čoraz viac náchylná veriť príbehom o tom, čo sa dialo od roku 2014 na Donbase a v Luhansku s nevinnými ľuďmi, ak im slúžil takýto vojnový zločinec s rukami krvavými smrťou desaťtisícov ľudí, ako mobilizačný faktor. A že nejde o nejaké „iba kecy“,svedčí aj článok Denníka N v linku
z ktorého je zrejmá zúfalosť situácie obyvateľstva tam žijúceho v predošlých rokoch. Článok v linku to tiež potvrdzuje, aj keď zjavne sa snaží bagatelizovať výčiny práporu Azov
Prápor Azov skutočne existuje ako paramilitantná jednotka Národnej gardy Ukrajiny a je právom často označovaný za extrémistický a neonacistický (respektíve isté jeho percento možno takto označiť). Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva ho zároveň v roku 2014 spojil s vojnovými zločinmi na Donbase (napríklad vynútenými priznaniami, sexuálnym násilím a rabovaním). Dôvod, prečo má dovolené pôsobiť v tejto forme je však hlavne pragmatický a spočíva v tom, že zúfalá ukrajinská vláda chcela po začiatku vojny na Donbase využiť všetky dostupné prostriedky, aby región prinavrátila pod svoju plnú kontrolu.
Veru, po tom, čo som videla na tých fotografiách z Volyne, by som slzu nevyronila za nikoho, kto by nasledoval idey banderovcov. OSN jednoznačne prápor Azov spojila s vojnovými zločinmi z roku 2014 na Donbase. K tomu niet čo dodať. Je hanbou, ak sa nájdu aj u nás takí, ktorí by chceli i to bagatelizovať.
O to viac, že aj u nás banderovci vystrájali, hovorí o tom článok v linku
https://www.aktuality.sk/clanok/656757/o-co-islo-banderovcom-na-slovensku-rozhovor/
ktorý sa snaží vytvárať dojem ako nám tu šarapatu robili v skutočnosti nie banderovci, ale domáci kriminálnici. Rátajú zrejme s tým,že pamätníci vymierajú – a súčasníci pravdu nevedia. A tak si pre oprášenie historickej pravdy pripomeňme, že ako uvádza článok v linku
umrela posledná účastníčka SNP ako 95-ročná a najviac sa bála nie Nemcov, ale najviac ju desilo spomínať ako o tri roky neskôr do Čierneho Balogu napochodovali banderovci.
Vystrájanie banderovcov na našom území popisuje aj článok v linku
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/623027-armady-troch-statov-proti-banderovcom/
už krátko po druhej svetovej vojne začali niektoré oddiely prenikať aj na slovenské územie, najmä do okresov obývaných Rusínmi. Podľa správy Elemíra Polka, náčelníka štábu 4. vojenskej oblasti v Bratislave, banderovci prešli v okrese Snina koncom novembra 1945 od „lúpežného rekvirovania potravín a šatstva k zvýšenej aktivite, ba aj k politickým vraždám“
A keď zalistujete v čase, nájdete v médiách spred pár rokov aj pravdu napísanú, ako v článku v linku https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/377102-preco-na-vychode-nemaju-v-laske-banderovcov/
Predstavte si, píšu tam, že
keď sa ľudia v severovýchodnom cípe Slovenska pred piatimi rokmi dozvedeli, že prezident Viktor Juščenko vyhlásil Stepana Banderu, vodcu OUN a neskôr i UPA, za Hrdinu Ukrajiny in memoriam, len nechápavo krútili hlavami. A keď vlani počuli, že v Kyjeve sa nasledovníci banderovcov derú k moci, pocítili aj obavy. S oddielmi UPA, prenikajúcimi cez naše územie na západ, mali svoje skúsenosti až do roku 1947, keď proti nim museli zasiahnuť jednotky regulárnej armády.
Kým Slovenská republika po osamostatnení v roku 1993 odmietla nadväzovať na svoju predchodkyňu z rokov 1939 – 1945, odsúdila jej fašizujúcu štátostranu i polovojenskú gardu a kolaboráciu s nacistami, v samostatnej Ukrajine pokladajú OUN a UPA za základné zložky národnooslobodzovacieho boja. „Dúfam, že naše hranice s Ukrajinou sú dobre zabezpečené a že v prípade nevyhnutnosti budú ešte lepšie,“ hovorí bývalý starosta Danko. V Poľsku sa nacionalistická Falanga nespolieha na uistenia vlády a v lete tohto roku začala na hranice s Ukrajinou posielať vlastné hliadky…
Táto podivná história so zvráteným a neľudským konaním niektorých jej obyvateľov voči iným jej obyvateľom sa s Ukrajinou nesie v čase dodnes. Dáva mi to viac zmysel i s tým, že je tam kopa lumpov bez morálnych zábran čachrujúcich s našou pomocou, aj s amorálnym konaním ich ombudsmanky, ktorá si navymýšľala príbehy o znásilňovaní žien, aby potencovala nenávisť a našu pomoc, ako to uvádza článok v linku
Pretože toto bremeno budú Ukrajinci niesť vo svojom osude, kým sa s tým čestne nevyrovnajú – a rozhodne nie je správnym postupom vyhlasovať Banderu za hrdinu. Nijako neseniu toho historického bremena neprospievajú snahy bagatelizovať tie zločiny, či už priamo popieraním, alebo tiež poukazovaním že i Poliaci tam predsa podobne konali. Ani zabudnuté kríže a cintoríny, ruiny kostolov, ako to opisuje článok v linku
Iste, každé miesto má históriu, ale žiadny historický kontext neospravedlňuje zverstvá páchané v akejkoľvek dobe. Ani po Banderovi pomenované ulice a pamätníky nemožno vysvetliť historickými tradíciami. Veru, ja v tom vidím nedostatok úcty ku volynským obetiam aj neonacistické prvky – a nie úprimnú snahu vysporiadať sa s minulosťou zodpovedne.
I keď, ako uvádza článok v linku
https://www.aktuality.sk/clanok/656757/o-co-islo-banderovcom-na-slovensku-rozhovor/
mladšia generácia ukrajinských historikov sa pustila do toho len prednedávnom, keď sa otvorili archívy. Prinášajú zaujímavé výsledky, nepopierajú ukrajinskú vinu na konflikte a skúmajú túto tragiku vyváženejšie a triezvejšie.
To naznačuje, že systém začína vyvíjať snahu o vysporiadanie sa s týmto hrozným momentom histórie v krajine. Ak som spomenula v minulom blogu konštelačnú myšlienku, že spoločnosť, ktorá nejakej skupine ľudí ublíži, si skôr či neskôr bude musieť prevziať svoj dlh, tak dnes sa mi to hlboko prepojilo s ukrajinskou históriou. Rozumiem teraz, že veľmi veľké bremeno banderovci Ukrajine spôsobili, Záťaž toho starého dlhu nesie ich spoločnosť v sebe – a pôjde to s nimi, kým sa s tými činmi banderovcov čestne nevysporiadajú.
Môžeme im v tom pomôcť my ostatní – že vzdáme úctu osudu ľudí utýraných banderovcami tým, že si budeme dôstojne pripomínať pamiatku tých obetí.
Sú príbehy, ktoré si treba navždy pripomínať. Aby sa už nikdy neopakovali. Niektorí Volyň spomínajú v spojitosti s masakrom v Rwande a hovoria, že príbehy sa opakujú, ak na ne zabúdame.
Na pamätníku obetiam Volyne v Poľsku je napísané
Ak by som zabudol na nich, môj Bože na nebi, zabudni na mňa.
Ach hej, Bože, prosím, nedovoľ nám na nich zabudnúť. . .
Elena
Fíha, nový výklad historických udalostí (Volyň... ...
ty vieš, kto vystrelil prvý ? to sa v... ...
Katyň bola masová vražda na pokyn maniaka... ...
Elena, vďaka za článok a pripomenutie. Je... ...
yamdok, ďalší "inteligentný"... ...
Celá debata | RSS tejto debaty