otvorene

Viete aký bol v sobotu deň? Deň prevencie samovrážd.

Na Slovensku zomiera každý rok vlastnou rukou viac ako 500 ľudí, minulý rok ich bolo vyše 540. Údajne najviac samovrážd je v Číne. A podľa štatistík spácha niekto vo svete samovraždu každých 40 sekúnd. Je to hrozivé číslo,však?

Samovrahov pribúda – a je za nimi potrebné vidieť nielen ich vlastný stratený život, ale  tiež ťažký zásah do života ich blízkych. Pretože tí nesú v sebe bolesť, často i pocity viny celoživotne.

Je to zvláštne – jeden deň, nikdy neviete ktorý.

Deň, ktorý rozhodne o našom živote. Alebo o našej smrti.

Pretože náhle nechceme žiť.

NIektorí hovoria, že je prevencia samovrážd spojená s pevnou oporou,  ľuďmi okolo nás, ktorým môžeme veriť, stoja pri nás pevne v zlých časoch. Iní spoliehajú na odbornosť – diagnostiku depresie a jej liečbu, terapiu na hľadanie dôvodov prečo žiť. POPisujú znaky, ako môžeme vidieť, že niekto zvažuje samovraždu. No podľa mňa často nijako.

Samovraždy sú čudný fenomén. Niektorí tvrdia, že ich človek plánuje dlhodobo, iní hovoria o skratovom konaní, s náhlym impulzívny rozhodnutím. Také i onaké sú podľa mňa súčasne. I pri tej náhlej len niečo zatlačí na ranu, ktorú  máte v sebe. Otvorene – viem čo hovorím.

Po synovej smrti som sa na tej hranici potácala deň za dňom. Jediné čo ma držalo späť od toho kroku boli moje životné záväzky – aby moje dcéry prežili a aby doštudovali. Presnejšie by asi bolo povedať, že som na tej hranici stála. Lebo je to presne tak, že súčasne žiť chcete i nechcete.

A idete obomi príbehmi súčasne, nelogicky a paradoxne.

Šla som životom, vnímala som krásu východu slnka, viac ako pol roka som zbierala darčeky ku vianociam a tešila som sa úprimne z každého úspechu mojich detí, no zároveň tam bežal film bolesti. A každé súdne konanie v tom nekonečnom rade dní ranu jatrilo. Bola to nekonečná hora špinavostí, lebo čo poviete na argument  „máte predsa ešte tri deti“ človeku, ktorý zavinil smrť vášho syna? Pred vynesením rozsudku chcel právnik nemocnice účelovo zasa rozsudok oddialiť – a tak po piatich rokoch súdnych konaní tesne pred vynesením rozsudku požiadal, aby sme zdokladovali, že to mŕtve dieťa bol náš syn. Mala som na to hodinu. Domov po rodný list nebola šanca to obehať ani autom, ktoré som i tak nemala. Šla som na matriku, a vďaka láskavosti tých žien sa mi podarilo získať rodný list a doniesť ho na súd v priebehu tej hodinovej lehoty, aj keď sa moje dieťa narodilo v úplne inom okrese. Takže nie som človek, ktorý sa vzdáva ľahko. Rozsudok  v propech spravodlivosti konečne padol. No cestou zo súdu som skoro vkročila pod auto, lebo tenpocit hlbokej bolesti  a znechutenie zo špinavosti tejto spoločnosti boli prisilné.

Píšem to preto, aby ste chápali, ako úzko súvisia tie počty samovrážd u nás i so systémovým týraním – neprístupnosťou spravodlivosti, vystavovaním ľudí sekundárnemu týraniu zo strany štátnych inštitúcií. Súdy ponechávajúce priestor na ekundárne týranie obetí páchateľom. Školy umožňujúce šikanu. Spoločnosť nerobiaca efektívne opatrenia na zamedzenie ytémového týrania.

Je to systémové zlyhanie.

Ak hovoríme o prevencii samovrážd, musíme hovoriť nielen o tom, ako mladým ľuďom v nejakom preventívnom programe povykladáme že život je pekný a samovraždy nie sú riešením problému, ale i riešiť systémové týranie v spoločnosti. Pomenovať otvorene situácie, v ktorých k nemu dochádza  – a urobiť opatrenia, aby už nedochádzalo.