otvorene

Základom porozumenia medzi ľuďmi je, aby hovorili spolu.

Nie aby o sebe hovorili navzájom.

Nie aby vedľa seba viedli monológ.

Nie aby po sebe pokrikovali.

Ale  aby spolu viedli dialóg – možno s rôznymi postojmi,  ale dialóg.  Aby pozorne načúvali, čo ten druhý hovorí. Aby sa snažili navzájom porozumieť jeden druhému.

Ľudia nemôžu zmysluplne žiť v jednom spoločenstve bez toho, aby spolu hovorili.

Niečo vám poviem – pokladám za jeden z mojich najväčších profesijných i ľudských úspechov to, že pred pár rokmi sa mi podarilo vďaka zmysluplnému dialógu zorganizovať u nás týždenné školenie o traumatizácii detí. Že k nám prišla lektorka, natoľko pracovne vyťažená, že nikam prednášať nechodievala  – odovzdávala u nás skúsenosti ľuďom rôznych profesií, aby sme vedeli spolupracovať a zmysluplne pomáhať deťom s traumou ako multidisciplinárny tím.

A potom o rok prišla na niekoľkodňové školenie opäť – s témou Súcit a súcit so sebou. Čerpám z toho poznania i dnes.

Pani Hanka. Vynikajúca odborníčka a úžasný človek.

A hej, lesbička – žije 18 rokov v usporiadanom partnerskom zväzku. V ideálnom prípade by to bola jej súkromná vec. „Ale teraz sme bolestne ďaleko od ideálneho prípadu“ – napísala dnes. Nejde len o to, že má strach o život, ale hlavne sa cíti zranená životom v tejto spoločnosti, pretože ako napísala – „moja hodnota ako človeka z LGBTI+ komunity je veľmi pochybná a môj vzťah s partnerkou (s ktorou som 18 rokov) je pre väčšinovú spoločnosť bezcenný, ak nie škodlivý… Pre nás je to ale o možnosti byť sami sebou a o obyčajnom každodennom živote. Práva, ktoré nám chýbajú, nám uberajú na jeho kvalite, dôstojnosti a bezpečí….“

Nevravím, že som presvedčený zástanca komunity, ktorej to celé pomenovanie  LGBTI+  ani neviem rozlúštiť. Úprimne – veľa vecí o nej neviem. Nepoznám nikoho, kto si chce vziať televízor alebo luster – o takých osobitostach čítam akurát tak v médiách. Proti rozširovaniu práv pedofilov v zmysle sexuálneho kontaktu s deťmi som zásadne.  Pri pohľade na niektoré fotky z Dúhových pochodov v médiách s takmer neodetými  či len akýmisi páskami potiahnutými a výrazne zmaľovanými osobami cítim zdesenie. Ale je pravdou, že v mojom okolí takých nepoznám, a homosexuálne orientovaní ľudia v okruhu mojich známych chodia oblečení normálne a žijú bežný usporiadaný život.

A tiež je pravdou, že si uvedomujem cennosť a dôležitosť vzájomného dialógu. Žiadna nátlaková akcia z jednej alebo druhej strany nič nevyrieši. Hlasy podaktorých politikov víriace emócie v ľuďoch v beztak silne emotívnej situácii nepokladám za prínos pre nikoho z nás.

Jedno máme všetci spoločné – každý z nás pozná bolesť zo straty. Myslím, že posledné čo potrebujeme, je pribúdanie nevinných obetí kvôli nenávisti či hnevu. Tí traja mŕtvi by nám všetkým mali byť varovaním, že toto nie je cesta. Tri nešťastné rodiny po streľbe v Bratislave zostali, trpiace celoživotnou stratou blízkych.

Spoločné máme ešte jedno – všetci tu chceme žiť svoj  každodenný život v bezpečí a pokoji. Nijako nevylepší situáciu, ak budeme nadávať homosexuálnym partnerom, že sa v reštaurácii pobozkajú. Ale rovnako ani to nebude v poriadku, ak členovia LGBTI+ komunity pôjdu ulicami s nadávkami voči ľuďom s rozdielnym názorom.

To, čo všetci potrebujeme, je začať hovoriť spolu. Slušne a so vzájomnou úctou.

Nie  o tom, čo je správne alebo nesprávne z nášho pohľadu, ale o nás samých. Ako sa cítime. Čo nás zraňuje v tej situácii, z čoho máme strach.

Pokladám za dôležité, aby sme spolu viedli dialóg – možno s rôznymi postojmi,  ale dialóg.

Aby sme pozorne načúvali, čo ten druhý hovorí.

Aby sme sa snažili navzájom porozumieť jeden druhému, aj keď sa v názoroch nezhodneme.

Len tak raz k nejakému zmysluplnému spoločnému riešeniu situácie prídeme.

Elena