otvorene

Páperie z neba znášalo sa k zemi v tento čas

a pokrylo ju perinou, aby raz vstala zas

a prinášala úrodu radostne, plná síl,

no dnes nás v ráne vianočnom tichý dážď prekvapil. 

Hej, teší ma, že nie je sneh, nedýcha krutý mráz,

zvieratkám tieto teplé dni polepšia život zas,

no v srdci máme Vianoce v snehovom objatí,

predstava vločiek striebristých sa z neho nestratí…

Vianoce, ten čas pokoja a srdca

v tichu

láskou v nás zatrie bolesti, vymetie pýchu, 

vianočným dychom krehneme, žijeme znova

a chápeme, že v živote podstatné sú skutky, nie slová…

Tak vkročil tíško Vianoc čas a hladí nám tvár,

učí nás nežne rozumieť, že láska je dar…

V predvčerajšom nadráne som napísala tieto slová začínajúcemu sa vianočnému dňu. Uvažovala som, ako Vianoce tíško kráčajú k nám so zemiakmi, variacimi sa na sporáku na zemiakový šalát. S darčekmi prichystanými pre blízkych. So spomienkami na všetky tie časy vianočné, ktoré sme zažili. Vyťahujeme ich z tajnej poličky, mihotavé a žiarivé ako svetlá vianočného stromčeka.

Ach,Vianoce môjho detstva, krehké a voňavé. Vianočný strom  až po strop  a nádherné, ručne maľované vianočné ozdoby. Vôňa kapustnice so sušenými slivkami a krupicovými haluškami. Mamin zemiakový šalát, do ktorého pridávala i zeler a doma robenú majonézu. S predvianočným pečením a kopou koláčov, naskladaných v obývačke. Vianočný stôl rozvoniavajúci nie rybou, ale rezňami a pečenou domácou klobásou. Starí rodičia sediaci tíško v obývačke vo vianočnom povečerí. Sedeli sme tam všetci v prítmí pri farebných svetielkach stromčeka, v tichom rozhovore, s počúvaním kolied, alebo len tak v tichu. Hlboký pocit pohody, bezpečia a šťastia.

Aj Vianoce mojej dospelosti, deti s darčekmi radostne pokrikujúce pri hre. Znovu v nich žije môj syn Maroško s klavírikom, katalógom Dráčika a miskou s kúskami zelených jabĺk.

Položila som si otázku, ktorá ide so mnou dnešným blogom – aký by bol svet, v ktorom chceme žiť. Nie idealizovane, ale realisticky by to pre mňa bol čas Vianoc môjho detstva. Svet, v ktorom by som chcela žiť, je pre mňa svetom našich dávnych Vianoc doma. Obývačky po vianočnej večeri, s tichým rozhovorom či mlčaním uprostred pohody. Nelíši sa môj dnešný svet tým, že jedna dcéra nechce v kapustnici sušené slivky a krupicové knedličky, druhá huby, a ja mäso, a tak je naša vianočna kapustnica bezslivková, bezhubová a s údenou kobásou bez mäsa. Kapustnicu so sušenými slivkami a krupicovými knedličkami uvariť nie je problém, ale ten pocit hlbokej dôvery a bezpečia, ktorý ma sprevádzal nielen vianočným večerom detstva, ale i dospelým životom, sa zo mňa vytratil.

Uvažovala som o čase Vianoc, o láskavosti a blízkosti, ktorá nás vtedy sprevádza – mnohí hovoria, že by sme tak mali žiť po celý rok. Aký by bol tento svet, keby každý konal na základe svedomia a ohľaduplne, láskavo, zodpovedne pristupoval k iným ľuďom? Bolo by menej bolesti zo zranení inými ľuďmi? Menej sklamaní? Zrejme áno, aj keď každý z nás niekedy ublíži iným ľuďom  – nie vedome, pravdaže, a nie zámerne tak niektorí konáme, ale je pravdou, že každý niekedy nejako iným ľuďom ublížime. Jasné, moja dilema dobra a zla – bol by to svet, aký by som chcela? Intuícia mi hovorí, že nie. Bol by možno dokonalý taký svet? Ani nie, podľa toho čo si myslím o svedomí či skôr bezsvedomí podaktorých ľudí. Iba by sa pretvarovali. A vlastne i ja by som sa iba pretvarovala –  lebo už nemám pocit, že by som chcela byť láskavá voči každému. Nepociťujem už to bezvýhradné prepojenie môjho srdca so všetkými ľuďmi, s ktorým som každému a často i na úkor seba pomáhala. Dnes viem, že sú ľudia, ktorí konajú nečestne, a je im jedno ako iným ľuďom ublížia. Cítim stále bolesť i hnev zo zranenia, a nemám chuť nikomu veriť – priznala som si, keď mi v čase priplávali slová jedného z mojich šamanských učiteľov.

Chápem, že každý má svoju cestu učenia sa, ale nedám si už ubližovať – povedala som Zámeru sveta.

O to mi ide, podotkol – konečne berieš na vedomie, že niektorí ľudia nekonajú čestne a nedá sa im veriť.

Nevedel si ma inak zastaviť, nevzdala by som sa záväzkov, priznala som, svet je taký, aký má byť, s hlbokým významom všetkého, toto  je jeho správna verzia.

Tíško prikývol. Teraz musíš pochopiť, že niektorí ľudia konajú čestne a dá sa im veriť, dodal.

Vynoril sa mi obrázok – kedysi som ho v blogu dala – no hej, to je on.

Kde som ho našla? Zapátrala som – a posolstvo v dvoch článkoch mi Zámer sveta privial.

Filozofiu akéhosi Davea Ramseyho o strachu z toho, že urobíme „nesprávne“ rozhodnutie: „Ja sa rozhodujem. Ak to nedopadne podľa mojich predstáv, urobím ďalšie rozhodnutie.“ Aj slová o odkladaní rozhodnutí – pretože niekedy nás strach z toho, že urobíme „zlé“ rozhodnutie, vedie k tomu, že rozhodnutie odkladáme. Odkladanie rozhodnutia je často výsledkom strachu. Myslíme si, že kým sa nerozhodneme, chránime sa pred zlým rozhodnutím. Omyl. Neurobenie rozhodnutia JE rozhodnutie. Tým, že sa nerozhodneme, sme sa štandardne rozhodli… a dokonca môžeme stratiť niektoré z možných možností. To je zlé. Okrem toho odkladaním rozhodnutia často sťažujeme relatívne ľahké rozhodnutie. Čím dlhšie strach pôsobí, tým viac vplýva na naše rozhodnutia. Zaujímavá myšlienka  tam bola Rozdiel medzi dobrým a zlým podnikom je v tom, že dobré podniky robia jedno jednoduché rozhodnutie za druhým. Zlé podniky robia bolestivé rozhodnutia raz za čas. Aj uistenie som tam našla – Prestaňte premýšľať nad každým rozhodnutím… bude to v poriadku. Naozaj.  

Hm, dáva to zmysel, povedala som Zámeru sveta.

Prihodil druhý článok – o dôvere k Bohu. Ako nie je jednoduché po ťažkej skúsenosti zveriť všetko do jeho rúk.

Ďakujem, že ma učíš, dodala som tíško.

Elena