Ááááááchchchch, konečne oddych, povedala som si včera večer, a púšťala som do svojho srdca posledné lúče slnka.
Prvá jahoda sa červenie na balkóne – u nás v horách, kde pofukuje studený vietor. S nadšením som ju obzerala spolu s mesiacom, pobavene sledujúcim moju radosť z červenej jahody a chvíle oddychu.
Nemyslím si, že je veľa ľudí, ktorí by pochopili moju pochabú radosť, že som zastihla ešte pár jeho lúčov.
Užívam si okamihy oddychu, nemám ich veľa,
Z kuchyne rozvoniaval práve upečený jablkový koláč, súmrak sadal na krajinu. Priveľmi unavená na čítanie som neotvorenú knihu položila na notebook a pustila som myšlienky na voľnobeh.
Ak som po troch dňoch intenzívnej práce mohla pouvažovať, tak prvá myšlienka bola vďačnosť.
Ďakujem, Ti, Bože, za moje dobré dieťa – doplnila som ako prvé. Moje prostredniatko si k svojim bežným životným starostiam s dvomi malými deťmi vzalo z útulku psa, z takých tých nevidených, ktorí bývajú útulkovými stálicami. Preskákal hodne zlých čias ten psík – ibaže s ním aj kamoš, starý jednooký kocúr. Nie, neoddelila ich. A tak mi v piatok večer posielala fotku tých dvoch malých stvorení, ktoré u nej našli domov.
Neviem, či by som bola na ňu taká hrdá, keby vyhrala Nobelovu cenu, ako som za tento jej čin. Lebo láskavé srdce je tá najcennejšia devíza pre život podľa mňa.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty