otvorene

Teda, poviem to na úvod rovno – nebol nijaký modrý Mesiac u nás viditeľný predvčerom. Večerná obloha bola zatiahnutá temnými mrakmi. Po druhej v noci sa rozpršalo a i ráno ešte mrholilo, tak som zvláštny modrý Mesiac naživo ani nadránom nevidela. Preto som popri nočnom písaní aspoň pozrela fotky Mesiaca, nafotené na facebooku. Niekedy si fotky len tak obzeráme, ja teraz dávam dokopy zbierku 11 obrázkov, ktoré najviac oslovia moje srdce a vyzdobím nimi raz po presťahovaní steny, no žiadny z tých Mesiacov ma neočaril natoľko, aby som ho do tej zbierky zaradila.

Zbieram obrázky, jedenástku z nich vyberiem nakoniec. Jeden obrázok bude kvetový – moje obľúbené kvety sú čarovné púpavy so semienkami putujúcimi kamsi do diaľky, fialkastomodré ostrôžky, zlatožlté slnečnice, ohnivé maky, odvážne sedmokrásky, krehké krásky v kadejakých odtieňoch ružovej, mnohofarebné kosatce, rozprávkovo voňavé pivónie, a samozrejme nežne ružovkasté divoké šípové ruže – tak niečo z toho. Zopár obrázkov prepojených s minulými životmi – Fudži-san, či minulý život v Rusku – tam v pamäti hľadám rozpomenutie na konkrétne miesto. Jeden obrázok bude škótsky – nenáhodne mi na fb priplávala tá stránka so škótskymi scenériami, úlomky spomienok na horúci letný deň a prašná cesta sa mi vynárajú, kiež by som si spomenula na všetko s tým životom spojené.  Dvaja letiaci vtáci, to vo mne hlboko rezonuje, mám ich aj na bubne a ten motív sa ku mne vracia znovu a znovu. Aj nejaké krajinky – v mojej zbierke prevahu majú krajiny zaliate vychádzajúcim slnkom, rozprávkovo krehké. No uvidíme, ako sa tá jedenástka nakoniec vyskladá.

Popri nočnom písaní som uvažovala o knihe, ktorú čítam. Je o kameňoch z Icy. Ako vždy, keď s niečím nie som v  pohode a mám z toho obavu či strach, pustila som sa trojkrokovou cestou ku knihe Známe se celé věky. Odložila som okrem dvoch kníh všetky neprečítané knihy z postele i stolíka do police v knižnici, a siahnem na ne až po prečítaní knihy Známe se celé věky, Zámer sveta vie, že som k plneniu sľubu vykročila. Kniha o kameňoch z Icy je jednou z tých dvoch kníh, ktoré ešte prečítam skôr. Kamene z Icy sú hodne zvláštne. Sú to múdre kamene, pokryté obrázkami tvoriacimi prapísmo a zobrazujú vyspelú civilizáciu spred 65 miliónov rokov. A nie, nie je to sci-fi kniha, ale jedna z archeologických záhad ľudstva. Zachytávajú život na Zemi v tej dobe kamene, sú na nich zaznamenané životné cykly rôznych prajašterov, a niektoré z nich prinášajú úpravu  či obohatenie dnešného paleontologického poznania. Mnoho z tých kameňov sa zničilo pri budovaní priehrady ich našmárali do betónu. Tak končia niektoré pozoruhodné odkazy ľudstva. Hlavou mi bežala otázka, prečo keď boli tie civilizácie pred nami také vyspelé, že tá naša taká nevyspelá? Plácame sa v kadečom a mám pocit, že nás konzum v rôznych oblastiach pokrivuje čoraz viac.

Prečo som si vlastne práve túto knihu vzala na čítanie som až teraz pochopila, keď som narazila na zmienku o šamanizme a pripomienku na šamanskú iniciačnú rituálnu smrť. Zvláštne sa mi to spojilo s tým, čo mi odvčera Zámer sveta prisypáva o farbách alchymickej premeny. Prezradím vám zábavnú koincidenciu –  Jung mal prepojenie s alchýmiou, písal o nej v rámci analýzy snov a analyzoval sny pacienta, ktorým bol fyzik Pauli, ktorý s ním neskôr spolupracoval na princípe synchronicity.

Hej, koincidencie sú zvláštna vec, Môj niekdajší konštelačný školiteľ naniesol pre seba včera otázku farieb alchymickej premeny, a mne to dnes ukázalo kus cesty. Alchymistický proces sa začína až vtedy, keď sme ochotní sa vzdať. Len keď sme ochotní zomrieť, máme šancu sa jedného dňa znovuzrodiť. Postupne belieme a zmúdrievame, až raz sa zjednotíme, scelistvieme. Červená to symbolizuje ako ruža, fénix, krv, postava v červenom vraj.

Šamanské a alchymické má hodne spoločného, pozrela som na Zámer sveta šťastne. Je to individuálny symbol, tá červená, však – spýtala som sa tíško. Prisvedčil. Rozumeli sme si bez slov, vedel čo červená symbolizuje mne a i ja som to vedela. Vedeli sme, že teraz tú knihu budem čítať.

Koincidencie sú naozaj ako pouličné lampy, svietia nám na cestu. Len ich musíme nasledovať vytrvalo a načúvať im pozorne. Mám rada židovské príbehy a tak vám jeden z nich záverom prezradím. Príbeh je o tom, že ak pozorne vnímame koincidencie, zavedú nás nakoniec na to pravé miesto…

Jeden Žid mal starý dom vo Varšave. Nariekal, že čo bude robiť s tou ruinou, keď nemá peniaze na opravu. Na druhý deň dostal list, že zdedil po strýkovi starý dom na druhom konci Varšavy. Vzdychal, že to je ešte horšie ako predtým. V noci sa mu snívalo, že v Prahe pod mostom na Hradčanoch je zakopaný hrniec plný zlaťákov. Vyrazil do Prahy a začal kopať pod mostom. Prišli policajti a odviedli ho na policajnú stanicu. Na otázku prečo pod mostom kopal, odpovedal  starý Žid, že sa mu snívalo, že tam nájde hrniec plný zlaťákov. Náčelník policajtov sa rozosmial. Vy ste ale blázon, človeče. Mne sa už týždeň sníva, že nejaký Žid vo Varšave mal starý barák a podedil ešte ďalší, a pod prahom toho druhého starého baráku má vraj zlatý poklad. Ale v živote by mi nenapadlo ísť tam kopať…

Elena