Viete, že je dnes popri inom aj Medzinárodný deň bielej palice? Bol vyhlásený v roku 1964 a pripomína nám, že medzi nami žijú aj ľudia so zrakovým postihnutím. A ja som pri tej príležitosti zauvažovala o tom, aké je to, ak máme zrak v poriadku, a pritom nevidíme.
Niekedy nevidíme to, čo vidíme. Dívame sa – a nevidíme. Toto platí v spoločnosti, ale aj v našich životoch. V spoločnosti nevidíme, ako postupne ničíme náš svet i seba samých. Krásny článok o tom je v linku
Ako náš pohodlný svet konzumu okráda o budúcnosť ľudí v krajinách pestujúcich banány – kým my zaplatíme za banán nejakých 30 centov, zberači banánov zarobia v západnej Afrike 70 centov na deň. Celomesačná drina bez ochranných prostriedkov proti chemickým postrekom, pretože ako píše článok
dlhodobo stláčaná nízka cena je možná iba na úkor zneužívania ľudí a prírody v krajinách produkcie. Na konvenčných banánových plantážach v mimoriadnej miere využívajú chemické postreky. Šetria prácu, ale súčasne kontaminujú vodu, celé komunity strácajú prístup k pitnej vode, pracovníci na banánových plantážach majú očné, kožné problémy, trpia rakovinou aj psychickými chorobami.
Technologickým pokrokom nazývame pohodlnosť konzumu, za ktorý platíme devastáciou životného prostredia, zdravia, svedomia a srdca. Platíme zaň úlomkami svojho života, aby sme získali konzumu viac, viac, viac. A nevidíme, ako upadá kvalita toho, čo si kupujeme. Ako sa mení gramáž potravín a balenia sú čoraz menšie som si všimla najskôr na cestovinách a mrazenej zelenine. Ako sa prudko mení kvalita som zistila na kadečom – od nábytku či dáždnikov, cez šatstvo, až po potraviny. Naposledy som to skonštatovala pri cukríkoch – kúpila som balíček mentolových cukríkov po dlhšom čase pred mojou cestou do Brezna. Lebo kvapku slnka vnesie taká maličkosť do dňa šoférovi v buse, sprievodkyni vo vlaku, či spolucestujúcej, vykladajúcej ako putuje so štvrtým štádiom rakoviny. Áááááále tie cukríky – sýto zelené, intenzívne mentolové kedysi boli a dokonca do koláča som ich používala. To, čo predáva výrobca teraz, je ako zlý sen o mentolových cukríkoch. Aby som si nakoniec ešte aj mentolové cukríky musela doma vyrábať kvôli takým fušerom a špekulantom – povedala som prísne – a keby som mu napísala, čo si myslím o kvalite jeho výrobkov, iste by sa vyhováral na vojnu na Ukrajine, ktorá môže za rast cien a pokles kvality všetkého.
Čo nevidíme vo svojich životoch? Ako v tom podivnom obchode upadajú hodnoty v nás. Ako na otázky KDE, AKO a S KÝM sa nám odpovedá čoraz ťažšie, pretože sa vytráca úcta k životu, dôvera a láska. Meníme ich za podivné pokriveniny.
Psychológovia hovoria o Johariho okne, kde jedna časť nášho sveta je nami nevidená. Vidieť ju nevieme či nechceme, ale prospelo by nám ju vidieť. Zauvažovala som preto, čo nevidím ja zo sveta, ktorý je môj. Som tradične orientovaná, tradičná rodina a tradičné roly sú pre mňa niečím, čo si chcem uchovať vo svojom svete. Aj keď sa mi nepáčia chlapi – mačovia, a aj u chlapov pokladám za najdôležitejšie vlastnosti súcitnosť a citlivosť, nijako ma nenadchla módna prehliadka uvádzaná v článku v linku
Chlapov pobiehajúcich s kabelkami by moje tradičné videnie sveta čítalo v prvej chvíli ako „preboha, kde to ukradol“. Bidenov poradca pre jadrovú fyziku, ktorý potom vo funkcii skončil pre krádež kufra a vyhýbanie sa väzbe, mi pripadal ako paródia na ženu aj muža. Vnímam to ako poruchu pohlavnej identity, a nevidím to ako slobodu voľby pohlavia. Lebo si nemyslím, že si slobodne volia, ich pocity im určujú nejakú rolu. Takto to vidím.
Povedz mi, čo nevidím, obrátila som sa k Zámeru sveta. Pobavene sa zasmial – noooo, prečo o nej hovoríš, že krava? Nehovorím krava, ale šialená krava, fakt patrí na psychiatriu, opravila som ho, snaží sa manipulovať, ubližovať, zraňovať. Pokojne, smial sa Zámer sveta, dá sa chrániť jednoducho, definitívnym odseknutím. Hej, len energiu srdca posielam.
Vieš, vidím ten kus cesty, čo som prešla, povedala som Zámeru sveta. Chápeš už rozdiel medzi mocou a silou, prikývol. To hej, zasmiala som sa, je oveľa ľahšie použiť moc, keď ju máš, ako naozaj vidieť, že nie ja to tu riadim. V tomto bode cesty inak vidím aj spôsob, ako by som realizovala veľký projekt – a aj sa s oveľa väčšou ľahkosťou vzdávam vecí. Čo ma v mojom živote byť, to do neho príde, nechávam veci plynúť. A jasne vidím aj hranice, ktoré sú pre mňa dôležité – v mojom živote majú miesto iba ľudia, ktorí mi vedome neublížia. Ale nebolo to ľahké, dôjsť tu. Obrázok taký som videla dnes, ako chlapík pláva asfaltovou cestou – to mi pripomenulo tú moju cestu k zmene. Ako povedal Richard Bach, že nezačneme hľadať sami seba, až kým nie sme úplne stratení. Viem, že by si ma nedonútil sa pohnúť bez všetkých tých strát. Lebo to ja som bola neverná sama sebe, a keďže vernosť je mojou silnou stránkou, nechala by som sa úplne zničiť.
Otvor si mail, povedal tíško Zámer sveta. Šla som podľa jeho inštrukcie – ach, v starom maili fotka môjho dieťaťa, ktorú nemám, aj druhá. Lebo externý harddisk s takmer všetkými fotografiami Maroška sa pokazil, a keďže som v hlúpej naivite nechala skúšať stiahnuť z neho veci nejakým fušerom, ani špecialisti v Ostrave už nič z toho nezachránili. Dve jeho fotky, ktoré som fotografovi kedysi spraviť posielala. Je to krásny príklad toho, ako niečo vidíme a pritom nevidíme, lebo tie dve fotky mám a nevedela som o tom. Ďakujem, ďakujem, ďakujem.
Keby si ma bola poslúchla a prečítala už celú knihu o dvojplameňoch, videla by si ešte niečo, dodal Zámer sveta tíško. To je fakt, priznala som, prečítala som len pár strán. Otvor tú knihu, povedal. Hm, Platónov citát, že je pochopiteľný strach malého dieťaťa z tmy. Ale že je tragédiou, ak sa dospelý človek bojí svetla. Nebojím sa svetla, zaprotestovala som. Zámer sveta rýchlo dodal – A čoho sa bojíš? Povedz to nahlas. Neviem, nedokázala som sa na to pozrieť. Možno tí, ktorí vidia najmenej, nie sú ľudia s poruchou zraku, dodala som sebakriticky. Musíš sa tomu strachu pozrieť do očí, naliehal. Bojím sa svojej nedôvery, povedala som nakoniec. Vieš, kývol Zámer sveta, u dvojplameňov nikdy nevidí iba jeden, vidia sa a podporujú sa, to neprehliadneš. Sú tam stopy nielen v čase…
Pokrčila som neisto plecami – Zamiesim chlieb, spravím koláč, uvarím obed a budem knihu čítať. Uvidíme, čo uvidím.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty