otvorene

Vykročenie do nového roku je spojené u mnohých ľudí s dávaním si predsavzatí ako svoj život či seba samých vylepšia. Dávajú si záväzky, stanovujú si ciele, či jednoducho len snívajú o tom, čo by sa malo zmeniť – rozumej zlepšiť, aby žili šťastnejšie a zmysluplnejšie. Iluzívne očakávajú, že ich životom počas tohto roka začnú poletovať zlaté hviezdičky splnených snov, tak ako konfety na Silvestra.

Pokojný každodenný život si cením, úsmev, humor a pohodu pokladám v živote za liečivé. Držím sa toho, že Novým rokom by nás malo sprevádzať to, čo máme radi – nech toho máme v živote veľa po celý rok. V skorom ráne som začala tým, čo mám naozaj rada – horúcim čajom so sirupom a písaním si s blízkymi, pretože kým žúristi vyspávajú, my umiernene oslavujúci – čo sú aj moje deti s rodinou a priatelia – sme začali deň včasráno. Rozosmiala som sa v skorom ráne – zaspomínala som na včerajší podvečer a obrazovku notebooku, kde žiaril „môj príbeh“. Teda môj ako môj – maslové rožky som piekla, a poslala som dcéram fotku. Potom som šla do kuchyne vypnúť rúru, lebo som piekla ešte aj chlieb, a neprozreteľne som nechala otvorený notebook. Pred časom ma mačky takto už do nejakých fb skupín prihlásili, tento raz nahodili môj príbeh –  sú v tomto smere zjavne zdatnejšie ako ja. Ten príbeh som nijako nevedela odstrániť – tak som kývla rukou. Našťastie to dnes zmizlo.

Popri pokoji by mala podľa mňa náš život sprevádzať i nádej. Píšem o tom, aké je dôležité veriť v budúcnosť,  v tejto jedenástke blogov – a v jej prvom blogu

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2023/12/25/svetlo-v-nas-1/

som spomenula príbeh o dvoch mužoch v Číne, ktorí sadili stromy – Ťia Chaj-sia a Ťia Wen-čchi, jeden z nich bol slepý a druhý bezruký.

Teraz vám prezradím ich príbeh celý. Žili v jednej dedine od narodenia a odmala sa priatelili. Osud k nim nebol priaznivý, mohli by sme povedať. Wen-čchi sa ako trojročné dieťa sa dotkol spadnutých elektrických drôtov a prišiel o obe ruky. Chaj-sia sa narodil slepý na jedno oko, na druhé oko prestal vidieť pri nehode v továrni. Upadol do depresie a Wen-čchi hľadal spôsob, ako mu pomôcť. Uvedomil si, že cestou je nájsť niečo, čo mu vráti zmysel života. Mali v tej dobe obaja po 35 rokov a nemali nijaké peniaze. Oboch trápilo, ako sa devastuje okolie dediny. Prišiel preto s nápadom, že budú sadiť stromy. Ukážme, že sme limitovaní fyzicky, no náš duch nepozná hranice – povedal Wen-čchi – a že jeden slepý a jeden bezruký muž tým po nás zanechajú les. Nemali peniaze ani na semená či stromčeky, rozhodli sa preto stromy množiť rezkovaním. Z osemsto rezkov v prvom roku im vyrástli dva.  Nevzdali sa, v druhom roku vysadili rezkov viac a starali sa o ne intenzívne. Prežila väčšina. Dedinčania sprvu pozerali s nedôverou, no postupne im začali pomáhať v starostlivosti o stromy. Dnes okolo dediny žije vyše desaťtisíc stromov, ktoré vysadili títo dvaja muži.

Niekedy je naozaj ťažké vykročiť ďalej. Práve nádej je tým svetlom, ktoré nás vedie tmou. V živote sú pre nás dôležití ľudia, ktorí nás povzbudzujú mať nádej. Nie ľudia žiariaci ako slnko, ale ľudia ako mesiac svietiaci nám na cestu v temnote, sú potrební pre život. A hej, pre mňa je príbeh tých dvoch mužov aj o poslaní – počuť jehio volanie a vykročiť za ním   si žiada vytrvalosť, odvahu a dôveru v seba aj v osud.

Tak nech je tento začínajúci rok plný nádeje, lebo práve ona je tým, čo nás vedie…

Elena

P.S. Fotka je moja, pravdaže – čerešňa z Brdárky, ktorá má odvahu a nádej…

K diskusii  lavida  Moje očakavania nie sú také – nejdem to tu rozpisovať, dam k tomu blog. Tak Ďakujem za inšpiracie, je v smere témy tejto jedenastky pre mňa.