otvorene

Posledný deň tohto roka.

Jeho prvé minúty som trávila počúvaním analýz streľby na Filozofickej fakulte v Prahe – s tým príbehom strelca sa mi to páči čím ďalej, tým menej, a je tam skutočne dosť otáznikov. Jeho otec pracoval v bezpečnostných službách – skutočne ani netušil, že synátor má v jeho vlastnom dome zbrojný arzenál a vyrába nástražné systémy? Zdalo sa mu v poriadku, že synček absolvuje strelecký kurz? Nijaké podozrenie mu necinklo, že duševne chorý synátor sa prevláča s puzdrom na gitaru, hoci nehrá?

Hľadala som aj detaily k prípadu v Bratislave, kde 60-ročný primitív z Popradu ešte v máji tohto roku sekerou ubil psíka svojej bývalej manželky. Ktovie čo taký lump ešte môže v budúcnosti vystrojiť – zjavne nemá žiadne morálne hranice, kiež by radšej čím skôr zomrel, povedala som Zámeru sveta nesúcitne, ale prakticky. Odmietam sa tváriť chápavo a ústretovo voči ľuďom, ktorí sa správajú zle – presne to totiž pokladám za moju najväčšiu životnú chybu, že som sa správala láskavo a ústretovo bez ohľadu na konanie človeka. Dnes nemám problém takú hranicu nastaviť.

Prezerala som aj články o udalosti na centrálnom príjme v Prešove, kde sa niekto vyhrážal nástražným systémom a ani slovo o nejakom potrestaní páchateľa nepadlo – ani nemusíme dôsledne pátrať, z bagatelizujúceho štýlu písania médií „ako dotyčný emocionálne veľmi ťažko znášal stav príbuznej“ je jasné, čo za spoluobčana to bolo a že mu ani vlas na hlave neskrivia. Vážne sa bude každý idiot teraz vyhrážať nástražnými systémami, a my sa budeme skladať dookola na drahé policajné výjazdy? Mal by uhradiť náklady za takýto výjazd každý páchateľ z vlastného vrecka.

Kedysi to bolo jednoduchšie – otočila som sa k Zámeru sveta – spoločnosť jedinca, ktorý sa nezmestil do kože, jednoducho od seba odohnala. Každý vedel, že sám by nemal šancu prežiť, a tak lepšie zvažovali svoje konanie a prekračovanie hraníc – žiaľ, dnes prežívajú lotri a lumpi všetkého druhu vďaka našej nútenej solidarite, nech stvárajú čokoľvek. A potom vystrájajú a ubližujú iným dookola.

Som si istá, že filozofia ako máme prijímať a milovať iných akí sú, neznamená že ich máme nechať vystrájať a nestanoviť žiadne hranice, či netrestať ich za porušenie hraníc. Volá sa to „logické dôsledky“. Presne to chýba v dnešnej spoločnosti najviac – aby každý niesol dopad vlastných činov sám za seba. veď je toľko prírodných katastrof, pri ktorých ľudia trpia a sme voči nim bezmocní,  ako včera zemetrasenie na Sumatre  – tak načo ešte pridávať utrpenie a zlo?

Popolnočne som zbilancovala tie ťažké veci. Nebojím sa dívať do očí temnote a vidieť darebáčiny, ale aj bolesť a utrpenie, s predstavou ako by sme ich mohli zmierniť a liečiť. Bilanciu tej časti zhrniem, že nemám rada falošný súcit s každým a za každú cenu – asi najlepšie to vystihuje výrok o „súcite“ tejto spoločnosti – že raz ročne rozdávať vianočnú večeru bezdomovcom je pokrytectvo. Podľa mňa by bolo súcitné, keby bezdomovcom spoločnosť vytvorila také podmienky, aby si ju mohol navariť každý sám doma.

Aj môj rok bol plný premien. Ibaže ja nečakám so zmenou v živote na Silvestra a Nový rok. Musiš sa o seba starať dobre, povedal  Zámer sveta prísne, lebo už dlho to hovoril. Mal pravdu, učím sa teraz byť starostlivá aj voči sebe. Pozrela som sa do očí pravde – vstávanie o štvrť na päť ráno do práce deň za dňom, zažívaný hnev na nespravodlivý systém solidarity, v ktorom sa niektorí iba vezú a návrat  z práce v podvečere či večer – to všetko mi kradlo život. Verím Ti a nasledujem Ťa, povedala som Zámeru sveta a vykročila som bez zaváhania. Niektorí by si určite povedali, že som zošalela – odišla som z riaditeľskej funkcie, teraz aj z práce, s pocitom správnej cesty.

Injekčnou striekačkou som popri tých úvahách v nočnom čase dávala vodu našej chorej mačke. A posielala som jej balíček energie, môjho bieleho draka s ním dnes prosím o pomoc a vysielam. Lebo keď veci môžu plynúť hladko, vždy sa nájde niečo, čo ich znároční. Vo štvrtok moje najstaršie dieťa našťastie dovolenkujúce  prerušilo v polceste túru do hôr a dobehlo nás odviezť k veterinárovi do Hnúšte autom. Cesta bola pôvabná nielen nádherou krajiny, ale aj nahratými pesničkami, pri ktorých si pospevovala, čo mi pripomenulo naše staré časy spoločného dochádzania do práce, kým sa presťahovala. Zámer sveta videl moje rozpoloženie z tej situácie s mačkou, a cestou späť ako prvý zaznel hlas Chase Eaglesona a moje obľúbené Scarborough Fair.

Presne táto melódia ma sprevádzala i skorým ránom pri varení zemiakov, lebo novú zásobu šalátu som sa rozhodla vyrobiť. Aj kapustnicu, pravdaže – ale nie vianočnú verziu. K Silvestru sa lepšie hodí podľa mňa verzia „staničná“ (volám ju takto iba z recesie, nikdy som na staniciach nič nejedla,  ani by som nejedla – a kapustnicu už vôbec nie). Moja verzia je „prirodzená“ a prezradím vám ako darček k Novému roku  recept – na rozdiel od mnohých kapustu nepreplachujem a nekrájam nadrobno, dám do hrnca i so šťavou, pridám malý paradajkový pretlak, lyžicu mletej červenej papriky, čierne korenie, varím aspoň pol hodiny. Pridám šľahačkovú smotanu a varím ďalšej štvrť hodiny, potom pridám klobásu nakrájanú na kolieska a varím ešte štvrť hodiny. Dosolím podľa potreby a nechám ešte prevrieť.

Bilancovala som i cez deň, ale už tak „k budúcnosti“. Rada by som vykročila k veľkému projektu, povedala som Zámeru sveta, otvoríš mi cestu k nemu? Včera mi pár krásnych miest predhodil pred oči – aby som videla, čo nie. Také lákadlá. Sú to krásne miesta, no nie pre mňa. Dnes viem odlíšiť miesta, ktoré nie sú pre mňa, a aj ľudí, ktorí nemajú v mojom živote čo robiť – nevytváram v ňom miesto človeku, ktorý sa ku mne nespráva pekne, nemá o mňa skutočný záujem ako o človeka, alebo správa sa tak iba občas.

Konštelačne pohľadám to správne miesto, povedala som si, lebo konšteláciám dôverujem najviac zo všetkého.

A tak som sa pozrela do očí Novému roku. No tak vitaj.

Ľudia žijúci na Prednej Hore pálili petardy od polnoci nejaké dve minúty. To je presne ten rozdiel medzi tými, ktorí žijú v horách, s úctou k prírode, a medzi tými, ktorí tu prišli „oslavovať do ticha hôr“ a vystrájali s petardami a delobuchmi po celý včerajší deň.

Prajem, aby prichádzajúci rok bol dobrý a zmysluplný pre všetkých ľudí dobrej vôle.

Aby ich cestu pozlátil lúčmi slnka.

Aby im dal do života ľudí, ktorí ich budú sprevádzať verne ako mesiac.

Aby každého spájal s dopadmi jeho vlastných činov.

Aby naše kroky vo svete mali zmysel, pretože svet bude kráčať presne tam, kam budú kráčať ľudia v ňom.

Elena

P. S.: Fotky sú moje, pravdaže.

K diskusii  skorpion  ľudia dobrej vôle sú pre mňa tí, ktorí sa snažia konať čestne, láskavo a zodpovedne

K diskusii skorpion  Nuž – ľudia dobrej vôle sú tí, ktorí sa snažia konať čestne,.zodpovedne a láskavo. Nie sú dokonalí a majú ľudské chyby, ale snažia sa takto konať. Tým ostatným – bezohľadným,sebeckým a nečestným – som milá – neprajem do nového roku nič.