O polaritách hovoríme len preto, lebo nevnímame ako prechádzajú jedna do druhej. V každom dobre je zárodok zla – nôž môže pomáhať pripraviť ľahšie jedlo, alebo pomáhať zabíjať. Aj v každom zle je zárodok dobra – keby sme nešli ťažkými časmi, neuvedomili by sme si čo vieme prekonať a neporozumeli by sme niektorým uhlom pohľadu na svet a veci v ňom. Je preto len na nás, či s nožom v ruke ideme krájať chlieb, alebo zapichneme niekoho.
Ak rozumieme, že polarity zobrazujeme kruhom a nie lineárne, potom chápeme naše polaritné voľby. Mohli by sme napríklad označiť ako „dobro“, že budeme živiť ľudí nepracujúcich nadštandardne. Bude to „dobrom“ v tom smere, že oni sa budú mať pohodlne a bez námahy dobre, nebudú napríklad kradnúť rozsiahlo – ale potom toto „dobro“ polaritne prerastá do zla – bude zároveň mať zlý dopad na náš vlastný život, budeme zažívať nedostatok času a vyčerpanosť, nebudeme žiť. Každá polarita skrátka nejaké následky prináša, nech volíme akokoľvek.
Tú nepolaritnú polaritnosť vecí ja osobne beriem ako súčasť života – bez nej by sme boli ako tá princezná v rozprávke, čo nechcela byť už nikdy nešťastná a potom pokrikovala, prečo nie je šťastná, že už nie je nešťastná.
Myslím, že polaritu, ktorú vnímame intenzívne v nejakom období určuje to, čo potrebujeme riešiť, v závislosti od stupňa našej zrelosti. Napríklad polarita pravda a klamstvo. Sú ľudia, ktorí sa budú hádať za svoju pravdu za každú cenu. S určitými životnými skúsenosťami prestáva pre nás „mať pravdu“ byť určujúcou hodnotou a vieme, že nie je najpodstatnejšie vyhrať v názorovom spore. Polarita dobra a zla nám pomáha pochopiť pred čím sa máme chrániť – vidieť všade len dobro môže byť ohrozujúce, rovnako ako očakávať stále dookola nerealisticky, že sa niekto zmení k lepšiemu.
Niektorí hovoria aj o polarite láska – nenávisť, či láska – ľahostajnosť. Podľa mňa láska polaritu nemá, je to natoľko intenzívna sila vesmíru, že ako jediná ide vekmi bezo zmeny – a ak nie ste úplne zaslepení falošnými odbočkami, tak človeka vekmi s vami prechádzajúceho ako dvojplameň spoznáte na prvý pohľad.
Za najsilnejšiu pokladám polaritu život – smrť. Zámer sveta nás k nej dovedie obvykle kvôli poslaniu. Keby šaman neprešiel skúškami na hranici smrti, nebol by šamanom. Sú to situácie, pri ktorých akoby sme sa znovu narodili. A iba skúsenosť stáť tvár v tvárou smrti nás vedie skutočne žiť, vracia späť k životu. Už som párkrát v blogu prezradila, že každého z nás sprevádza naša vlastná smrť životom klepkajúc nám na plece „hej, kým zomrieš, ži“.
Naozaj neviem, či každý z nás má očakávanie prežiť život v šťastí, spokojnosti, bezpečí. Nemám také očakávanie a ostatných som sa na to nepýtala. Dosť pochybujem o užitočnosti takého očakávania – myslím si, že v živote rast a zmysluplnosť zahŕňa aj občasné situácie nešťastia, nespokojnosti či nebezpečia. Tak to prijímam. Ani v nádeji nemám konkrétne prianie „nech je to a to“, pre mňa je nádej teraz hlbokou dôverou v Zámer sveta.
Mne sa teraz vracia nejako prepojenie so srdcom z kurzu zomierania a znovuzrodenia. Našla som ho vtedy po búrke v lese na zbúranisku domčeka. V minulom týždni som ho zrazu našla na stolíku v škatuľke aj s Arweniným príveskom, ktorý som dostala k Vianociam pred pár rokmi. Ako intuitívec cítim, že má pre mňa teraz nejaké posolstvo, tak počkám, kým ho pochopím. No, a presne toto pokladám za nádej – hlbokú dôveru, že všetko k nám prichádza v pravý čas…
Elena
K diskusii lavida Ešte trénuj to filozofické uvažovanie. Ak túžime prežiť život šťastne, spokojne, bezpečne, nuž je to očakávanie nerealistické a nenaplniteľné – lebo život jednoducho prináša aj nebezpečenstvá, aj občasný dôvod k nespokojnosti a aj občasné menšie či väčšie zmeny nášho života, ktoré pokladáme za nešťastné – tragédie a neúspechy. Ukáže sa síce potom, že to všetko zmysel malo, ale to pochopíme až po čase. Protikladom tejto ilúzie podľa mňa nie je túžba žiť život nešťastne, nespokojne a nebezpečne, ale pochopenie polarity a jej realistické prijatie. .
...."Naozaj neviem, či každý z nás má... ...
Celá debata | RSS tejto debaty