otvorene

Po nepohode posledných hodín, spojenej s útokom na premiéra, som sa spomienkami vrátila do okamihov pohody.

Nedeľa bola sladká ako jahody s medom. Kopce a svahy sa zeleneli v mnohorakých odtieňoch. Vietor v jednom okamihu prudko kýval koruny stromov, potom zasa chvíľu hnal drobné biele obláčiky ako poskakujúce kozliatka kamsi za obzor šírou pláňou belasej oblohy. Vzduch voňal. Slnko rozosievalo na všetky strany svetlo a teplo, svet sa ním rozžiaril ako v reklamnom letáku.

Tak to aj dopadlo, podotkol Zámer sveta.

Veď hej, truhlíky na balkóne som obohatila o cesnak, kríčkovú fazuľku, rozosievala som aj minuloročné kvietkové semienka, aby som ich zachránila a aj pod bytovkou som kvietky od trávy čistila. Toľko som sa tam hrabala a hrabala, až mi ruky trochu opálilo.

Zámer sveta sa rozosmial  To určite, opieklo ich až po lakte do červena.

Ale pokračujem. Každý deň teraz oslobodím nejaké rastlinky a zlepšujem ich život.

Zámer sveta mi večer podstrčil starú obálku od mojej homeopatky, vo vnútri v jemnom alobale akýsi dvojbalíček. V tej obálke nebolo nič predsa. Nová lekcia, bolo mi jasné, k niečomu novému mi Zámer sveta dvere otvára.

To k čomu si ma pustil, opýtala som sa zvedavo..

Povedz mi, o čom si uvažovala pri tom dnešnom hrabaní v zemi, odpovedal.

O ničom, kvetom som  pomáhala od trávy, aby mohli voľne dýchať, a len tak plynul deň, odpovedala som,

Zámer sveta sa zasmial – Odpovedala si si sama, nesieš sa na vlne dňa, tak postupuješ dopredu.

A povedal tíško – Ak sa ženieš za poznaním, každý deň sa naučíš niečo nové, ak sa ženieš za poznaním na ceste Tao, každý deň niečo stratíš. Postupne prestávaš zasahovať. Keď nezasahuješ, nemôžeš nič opomenúť. Poriadok sveta necháva všetkým veciam voľný priebeh, nemôže byť rušený zasahovaním…

Prikývla som. Áno, tak to cítim. Tak, áno, konečne tomu rozumiem naplno, aj to prijímam.

Je to rad krokov, ozval sa Zámer sveta, rad krokov, ktorými vediem. Neurobíš ďalší bez zvládnutia predchádzajúceho. Sprevádzajú ich skúšky. Odhodlanosť. Obetavosť. Umenie prežiť. Vnútorná sila. Ochota pomáhať slabým a starším. Úcta k tradíciám. Súznenie s prírodou. Múdrosť.

To sú indiánske hodnoty – povedala som, tým verím. 

Otvor knihu, povedal Zámer sveta. No túto hru sme už dávno nehrali, na nenáhodné náhody. Na mojej kope neprečítaných kníh odvtedy niečo pribudlo, napríklad Nelles ku Dňu matiek od dcéry. A ja som Buzziho knihu objavila o liečivých tajomstvách amerických Indiánov. Siahla som teraz po tej zažltnutej knihe.

Otvorilo mi myšlienku, že dospelí medicinmani  sú „tí, ktorí snívajú o zvieratách“. A že zvieratá nás sprevádzajú  a hovoria s nami, lebo nám hovoria o našom poslaní liečiteľa.

Prečo ma neprekvapuje, že stránka, ktorú som otvorila, má nadpis Medveď – povedala som pobavene Zámeru sveta.

Rozosmial sa – Len Ti to pripomínam, že máš preurčené to medvedie sprevádzanie, aby si sa pustila toho Tvojho „chcem ísť sama“. Je v ňom ešte toľko hnevu, že i ja držím ruky naddvihnuté, a ani som sa ťa nedotkol k zmene.

Nedovolím nikomu, aby mi ubližoval, dala som hnev vonku.

Tak to má byť, prikývol, vediem ťa predsa k jasnému vymedzeniu svojich hraníc. No nie každý Ti chce ubližovať, a nepustiť do života hocikoho nie je to isté, ako nepustiť nikoho, Ale máš času toľko, koľko potrebuješ, aby si to prijala. Ani Ťa nenapomínam, aby si čítala tú knihu. Lebo Ty vieš, že ju máš prečítať – dodal medovo.

Nechce sa mi ju čítať, priznala som. Donútila som sa pár strán prečítať, ale vyvoláva to vo mne hnev.  Alebo možno strach, priznala som, lebo neviem, kam by ma to doviedlo.

Niekedy je dobré vyraziť, aj keď nemáš tušenia, kam ideš, lebo len keď sa ľudia stratia, tak sa dokážu nájsť, usmial sa. A Ty predsa vieš, kam by ťa to doviedlo.

Zrazu som vedela presne. Vynorili sa mi slová jednej z mojich obľúbených kníh – Ak sme sa mali stratiť, som rada, že sme sa stratili spolu…

Vyhrabala som tú knihu, ktorú som čitať sľúbila kedysi, zasa z kopy neprečítaných a odvliekla na stolík v obývačke. Poobede z nej prečítam ďalších pár strán.

Elena