otvorene

Z úbočí stúpali oblaky pary a posledný lúč slnka nebo rozžiaril do ružovkasto oranžových odleskov.

Oblohou plával oblačný snehobiely drak.

Dívala som sa na neho šťastne a, zhlboka som dýchala voňavý vzduch včerajšieho podvečera. Som doma, som doma, opakovala som si.

Iba šanca to bola – povedal Zámer sveta mäkko. Na štyri dni ma odpratal do nemocnice. Prešvihla som účasť vo volebnej komisii aj oslavu dcériných narodenín, ale šla som tým bez hnevu, s tichou otázkou o význame skúsenosti.

A samozrejme aj skúška mojej trpezlivosti a dôvery, odpovedala som unavene, vedela som to, odkedy som liezla pred tromi týždňami pri nemocnici do toho výkopu pre kamene, že sa veci uzavierajú

Zasmial sa. Vliezla si tam za bieleho dňa a plnej prevádzky tej nemocnice, o dôvere ku mne nepochybujem. Ani o Tvojej odvahe, dodal pobavene.

Prikývla som. Vedela som, prečo tam musím vliezť, a keď som kamene mala v rukách, hlboký pocit pokoja mi priniesli. Je mi jedno, čo si o tom mysleli ľudia, ktorí prechádzali okolo. Ak sa o niečom rozhodujem, rozhodnutie vychádza vždy z môjho srdca, a nedám sa ovplyvniť obavou z reakcií iných.

Liezla si z tej jamy so zablatenými kameňmi v rukách a povedala iba, že „veci sa uzavreli“, dodal Zámer sveta pokojne. Teraz viem, že si to naozaj uzavrela. 

Tak to je. Nijaká negatívna myšlienka, pocit krivdy či bolesti, len pocit úcty k ľuďom, ktorých práca je naozaj ťažká a náročná, počas tých 4 dní v tej nemocnici vo mne rezonoval.

Pozrela som sa na Zámer sveta priamo. Chceš niečo dodať, že?

Tvoja intuícia  občas aj mňa fascinuje, akoby si niektoré veci vedela ešte skôr ako ja, povedal tíško. Pozeráš si duchovné príčiny chorôb, aby si zistila, čo ťa zložilo? Je to o držaní minulosti a strachu z budúcnosti. Ale predsa vieš, že neverná si bola sama sebe, priveľa robiť pre iných na úkor seba nie je v poriadku, dodal Zámer sveta  mne už známe poznanie. Neprestala by si s tým sama od seba, až tie skúsenosti ti pomohli dať si hranicu. Ak nie je niečo sladké, čo ich láka, muchy nelezú. Mohla by si vidieť ako pomocníkov všetky tie ženy,  A čo sa týka budúcnosti – potrebujem, aby si si prečítala konečne tú knihu, aby veci mohli plynúť. Sú veci, ktoré bez nej nechápeš. Lenže ťahať teba niekam nasilu je horšie ako zastaviť stádo splašených mustangov.

Čo už sa na to dalo povedať? Sľúbila som tú knihu čítať, aj som sa mobilizovala opakovane, že už ju prečítam, no chýba mi vnútorná motivácia k tomu. Dozvedela by som sa niečo o dvojplameňoch, no načo mi je dvojplameń, ktorý nedokáže rozoznať pravé a nepravé? Tak čítam iné knihy.

Nemocnica ma nepotešila, kto už by chcel ísť do nemocnice? Ale  je pravdou, že ma tým Zámer sveta na chvíľu prilepil k posteli. A dal mi čas čítať hlboko pohrúžene po celé hodiny.

Iba šanca to bola – povedal opätovne mäkko.

Ďakujem za tú šancu, a za knihu, dodala som. Pred mesiacom s darčekom k narodeninám dcére som ju pre poštovné zadarmo z antikvariátu doplnila. Tá stará ošúchaná kniha je to najlepšie, čo som zo šamanskej oblasti doteraz čítala. Prečítala som ju v tej nemocnici celú, sediac na posteli s kanylami v rukách, s knihou rozloženou v zásuvke stolíka.

Myslím, že zmysluplne žijeme, ak sme súcitní, pokorní a vďační. Veľkú lekciu vďačnosti v tej knihe mi šaman dal – pýta sa Kedy si naposledy poďakoval Slnku za to, že svieti? A kedy si naposledý poďakoval svojmu srdcu, že bije iba pre teba každý deň 24 hodín?

Slnku ďakujem často. Srdcu som poďakovala teraz po prvý krát.

Pokornejšia by som bola rada, ale súcitná – nie, súcitná nechcem byť vždy a s každým. Plačem v tejto chvíli kvôli mame medvedici a tým jej trom deťom, ktoré dnes zabili tí zelení kreténi.

Vytop ich, povedala som nesúcitne Zámeru sveta, odplav niekam hodne ďaleko tých zelených kreténov za smrť tých nevinných mláďat.

Elena