Bližil sa večer, pomedzi rozsvietené lampy verejného osvetlenia sa u nás v horách predierala tma čoraz viac.
V tej chvíli sa mi telefonátom ozvalo i moje najstaršie dieťa, ktoré dorazilo z túry z Tatier.
Pohovorili sme o dni, ktorý odchádza, o našich pocitoch, o kadečom možnom i nemožnom.
Úžasný bol pre mňa tento deň, povedala som jej úprimne.
Medzinárodne úžasný? – zasadila mi recesisticky chrobáka do hlavy.
Medzinárodne? Fúha, medzinárodne nie, nemám predsa môj medzinárodný deň.
No vlastne – prečo nemám môj medzinárodný deň, prečo ho nemám?
Ako ma spoločnosť môže takto diskriminovať? – povedala som dcére rozhorčene.
Hm, to iste, mamička, odpovedala súhlasne. Pozri, i epilepsia ho má, aj vtáctvo a vodiace psy. No čo si ty horšia ako vodiace psy?
Mám právo na môj medzinárodný deň, dodala som.
Rýchlo to napravím, rozhodla som sa, pozerajúc aký najbližší deň je tam voľný. Marec je dosť vyťažený, no 17. marec si ešte neobsadil nikto. No dobre, prosím, prispôsobím sa, nechcem sa o medzinárodný deň deliť s nejakým čiernym kašľom alebo žralokmi. Pekne vlastný medzinárodný deň chcem.
Takže 17. marec je môj medzinárodný deň, oznámila som dcére šťastne. Dám to vedieť i tvorcom kalendárov – už budúci rok bude všade svietiť ako môj medzinárodný deň.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty