Slnko včera ani lúčik nehodilo u nás v horách.
V daždivom dni som na minulosobotňajšiu štedrosť jeho lúčov spomínala. V jednej chvíli, keď už slnko zašlo za horizont, červenooranžový pás svetla za ním zostal a v prichádzajúcom podvečere na belasej oblohe vyčaroval ružovkasté oblaky. Na balkóne som s vysušenými dekami v rukách zastala a obdivovala tú krásu.
Fotky sú moje, pravdaže, hoci rozprávkovú realitu mobil skreslil do nevýraznej šedastomodrej.
Závan ostrého vzduchu pripomínal, že k jari máme ešte pár míľ. No i tak zázrak života už putá zimy prerazil, radostne som sa tomu usmievala.
V truhlíku ukrytá pod kobercom prežila majoránka, ako som zistila pri sadení cesnaku. Jej drobnučké zelené lístky sa dychtivo a nedočkavo ťahali za svetlom, keď som truhlík na zábradlie vyložila. Čerstvá majoránka je mojim najmilším korením, ešte nikdy mi neprežila zimu ani na chodbe, takže tento malý zázrak balkónový ma teší moc a moc. Hmmmm, cítite so mnou i v tejto chvíli vo vzduchu tú úžasnú majoránkovú vôňu, ktorá vyčarí zázračné jedlo aj zo zemiakového paprikáša? Už ani neviem kto kedysi spieval Máš chuť majoránky, lásko má. Za mňa je práve majoránková láska tá pravá, čistá, na nič sa nehrajúca, úžasná.
Do rána nasnežilo u nás, tak som majoránku v skorom ráne utekala zachraňovať na balkón kabátom a kobercom.
Vietor teraz divoko hučí za oknom, podobne ako hučal v nadráne. Zaspomínala som preto, ako ten balkónový minulosobotňajší príbeh vtedy pokračoval. Dovliekla som z balkóna jednu z tašiek s klbkami. Ešte že je aliexpres s ich obrovskými háčikmi, vzdychla som si spokojne. Mohli by namiesto baterkárne radšej výrobu háčikov zaviesť, všetci by sme boli spokojní. Vyťahovala som z tašky farebné klbká postupne a tvorila pestrofarebnú rohožku.
Zalovila som i v hlave. Sprevádzal ma divný príbeh z nadrána. Zámer sveta mi prihodil do cesty akýsi starý článok. A vykľul sa z toho hodne silný príbeh. V článku sa písalo o 25-ročnom mužovi menom Goldsby, ktorý sa dostal do väznice v roku 2017 preto, že ukradol auto a pri úteku pred políciou narazil do policajného auta, pričom jedného z policajtov zranil. Dostal sa do väzenia. Prezradím vám teraz pokračovanie príbehu – súdili ho opätovne, pretože zabil spoluväzňa. Opakovane žiadal, aby ho dali od neho preč, nevyhoveli mu. Nakoniec to skončilo útokom – štyrikrát ho päsťou do tváre udrel a párkrát do neho kopol, takže ten muž po troch dňoch v nemocnici zomrel. Odsúdili ho na ďalších 25 rokov väzenia.
Zdanlivo jasný prípad, že? Mala som ten príbeh v hlave, potrebovala som o ňom pouvažovať, lebo hlboký súcit som k páchateľovi cítila. Premýšľala som o tom, ako niektorých ľudí systém doženie k tomu, aby sa stali páchateľmi.
Dnes som sa k tomu príbehu vrátila. Lebo celé zle na tom príbehu bolo, že Goldsbyho dali na celu so 70-ročným lumpom, ktorý si už vyše 20 rokov odpykával 43-ročný trest za sexuálne zločiny, znásilnil i Goldsbyho malú sestru, mala necelé 3 roky vtedy. Jej bratovi vykladal brutálne detaily z toho činu. Goldsby opakovane žiadal, aby ho preložili na nejakú inú celu, ale nevyhoveli mu
Nemám rada nespravodlivosť. Príbeh ma chytil za srdce tým, že nebolo správne a spravodlivé nechať ho na cele s tým starým lumpom. Zničili mu život, pretože príde o ďalších 25 rokov života. Nebol to zlý človek. Po čine sa ospravedlnil rodine toho lumpa s tým, že si uvedomuje aké bolestné je prísť o blízkeho. Neviem, možno tým deťom chýbal otec – úchylák a chodili ho do väzenia navštevovať, možno ani nie. Veď musí byť pekelne ťažké vyrastať s nálepkou, že si dieťa sexuálneho agresora, ktorý sedí v base za znásilnenie iných detí.
Neverím, že to bola náhoda, že ho dali na celu s páchateľom v prípade jeho sestry. Možno to bola zo strany bacharov len primitívne zlomyseľná zvedavosť ako to asi dopadne. Alebo možno mali pocit, že doterajší trest bol pre vraha nedostatočný, pretože po celé roky žil vo väzení spokojne a nezmenil sa, bol stále rovnako zákerný a krutý. Týral spoluväzňa tým rozprávaním o znásilnení jeho maličkej sestry.
Mal rovno dostať trest smrti – zarezonovalo vo mne – bol čírym zlom. Akurát tak dostal šancu zničiť život ešte jedného ďalšieho človeka. Ktovie ale, možno by aj ten Goldsby vystrojil v živote ešte niečo zlé – hoci nechtiac, tak ako nechtiac pri úteku s kradnutým autom poranil policajta – a pred tým nás Zámer svet touto situáciou chránil, nevieme. A možno to bola pre oboch od Zámeru sveta skúška – šanca na zmenu. Bolo nepochybne hrozné počúvať detaily o tom čine od vraha svojej sestry, ale Goldsby mohol vedieť, že väčšina z toho je vrahom vymyslená, aby mu ublížil. Že po toľkom čase sú to vedomé či nevedomé pamäťové skreslenia. Aj to, že vrah je obrovský chudák, keď sa mu snaží vedome ubližovať takýmito rečami.
Dokonca mi to pripadá celé ako skúška vyššieho rádu, tak volám podobné udalosti.
Je v nich niečo zlé a ubližujúce, a vy sa dlhodobo môžete rozhodovať alebo máte odolávať pokušeniam a zlu. Niekoľkokrát som sa v takej situácii ocitla i ja, mala som možnosť zvoliť. Niekedy ešte ťažšie boli tým, že ich dopady boli dlhodobé – na čestné rozhodnutie v nich nejakým spôsobom doplácate. Skutočnosť, že ide o skúšku, si v nich uvedomíte až dodatočne, keď je po nej. Je zvláštne, že v tej situácii to nevidíme. Mne to zakaždým došlo až tým, že v jednej chvíli mi Zámer sveta povedal „ustála si to“. Vtedy som si uvedomila, že som tou situáciou prešla.
Určite ste zažili tiež ten pocit v súvislosti s nejakou životnou situáciou, v ktorej sa niekto k vám správal nečestne či ubližujúco, a napriek tomu ste mu to neoplatili. Verím tomu, že ak konáme čestne, je to v živote dôležité. Zachovať sa v nejakej situácii čestne, to zrejme dokáže každý z nás. Niektorí manipulatívne, kvôli výhodám, účelovo. Čestne však konať v ťažkých situáciách, nevyužiť nejakú prevahu či príležitosť, to dokáže málokto. Nenadarmo sa hovorí, že najlepšie človeka spoznáš, keď prší, nie keď svieti slnko.
Pri čestnosti pre mňa nejde o nejaké výkonové nastavenie, že by sme prechádzali skúškami ako v škole a mali samé jednotky, ale o to, že vďaka takýmto situáciám – ich prekonaniu – zostávame na svojej pravej životnej ceste. Že nás to nevyhodí do nejakej výhybky. Preto nechcem mať vo svojom živote ľudí, ktorí sa správajú nečestným spôsobom – nie preto, že by som sa cítila skvelá a dokonalá oproti nim, ale kvôli tomu, že už si nechcem dať ubližovať, chránim sa. Tým, ktorí konajú nečestne, nemôžem dôverovať.
Na druhej strane si uvedomujem, že nečestne konajúci sú lepší učitelia. Lebo príklad je len príklad, ale zranenie nečestnosťou je silné poučenie. Dávať im druhú šance pokladám však za signál toho, že sme sa dostatočne nepoučili. Ľudia často hovoria, že každý si zaslúži druhú šancu. Som si istá, že nie. Pokiaľ sa človek skutočne vnútorne nezmení, ďalšie šance pre neho z našej strany sú skôr realizovaním príslovia „bolo somárovi dobre, šiel sa šmýkať na ľad“. Lebo ak by ste nedali naivne niekomu druhú šancu, ktorá v skutočnosti bola len stratou času, dali by ste prvú šancu niečomu inému, pre vás lepšiemu. Druhé šance dávam len výnimočne – keď človeka skutočne mrzí to, ako sa zachoval, keď o tom so mnou dokáže skutočne otvorene hovoriť, a keď sa skutočne úprimne ospravedlní. Poviem vám, nikdy nedávajte druhú šancu človeku, ktorý sa vám ospravedlní štýlom „urobil som chybu, prepáč mi to“.
Vrátila som sa k tomu príbehu v myšlienkach. Nemenila by som v ňom nič, skúškou musí prejsť či neprejsť každý za seba sám.
Zostáva len dôverovať tomu, ako to tu riadiš – otočila som sa k Zámeru sveta – hoci niekedy nás vystavuješ neskutočne ťažkým skúškam.
Otvor knihu, kývol. Otvor ju trikrát.
Ejha, takto sme tú hru ešte nehrali.
Výber knihy bol jednoduchý, lebo pod vankúšom mám iba dve teraz. Tá o sile rodu od Otto bola navrchu.
Aby sme odkiaľkoľvek našli svoju cestu domov, musíme najskôr nájsť svoju osobnú Severku
Čo si chcela ako malé dieťa zmeniť vo svete?
Nasadiť si vlastnú korunu mimo iného znamená žiť tú najlepšiu verziu samého seba.
Hmmmm, tak v dialógu budeme pokračovať niekedy nabudúce….
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty