otvorene

Ponáraš sa do mlčania, a to nie je dobré povedal Zámer sveta v dnešnom popoludní.

Ale čoby, povedala som. Uvažovala som dopoludnia nAd vtipným obrázkom, na ktorom deti  – aby si mama dnešný deň oddýchla – zaistili niekoho kto bude robiť všetky práce za ňu. No a bol tam celý tím ľudí.

Nechcem tie veci po povrchu počúvať, unikáš do nich, Tak ako v blogu do fasády o politike – hovor so mnou naozaj, usekol to. Si na mňa nahnevaná pre tú diagnózu tvojej mačky. Možno ťa to ešte viac priviedlo k uvedomeniu si vzácnosti okamihov. Možno ti to ukázalo, aký si bojovník, lebo je zháňaš experimentálny liek. Možno to je o tom, že nech robíme čokoľvek, niekedy príde smrť. Si prevádzač, vieš že smrťou nič nekončí.

Nie, nie som nahnevaná, odpovedala som, Šmudla bude žiť možno pár mesiacov, možno pár rokov. Všetko čo hovoríš, rozumiem. Prečo mlčím? Možno nemám teraz čo povedať.

Ticho som sedela v kresle s prstom obtočeným servítkou. Krv ňou presakovala, zamyslene som ju pozorovala.

Načo to bolo dobré, povedala som po chvíli. Lebo ani háčkovať nemôžem, krv sa mi poraneného prsta púšťa zakaždým nanovo.

Môžeš čítať, odpovedal Zámer sveta.

Skutočne trápna stratégia, ako ma donútiť čítať. A presne viem čo mi odporučíš čítať,  zasmiala som sa.

Obaja to vieme, prikývol.  Naozaj by si tú knihu mala začať čítať, potrebuješ urobiť ďalší krok.

Dobre, povedala som pokojne a vykročila som do izby po knihu, ku ktorej ma tak dokopáva.

Otvor si knihu náhodne, budeme spolu hovoriť, povedal milo.

Ťažké časy prichádzajú vždy preto, aby priviedli tvoju pozornosť k veciam, ktoré si prehliadal.

Uvedomujem si pravdivosť tých slov, nebolo k tomu čo dodať. Chápem dnes, že tie najťažšie veci v živote nás takto smerujú.

Je paradox, že sa musíme vrátiť do minulosti a zložiť ju tam, aby sme mohli vykročiť novým smerom. Vieš, v rituáli zomierania a znovuzrodenia som spomienky po celé hodiny vyťahovala zo skrine a premietala som si ich. Mala som pocit, že som police vyprázdnila možno od tých najťažších vecí. No napriek tomu sa mi objavila spomienka, hlboko potlačená. Ukázala mi ako ďaleko som sa posunula od tých čias, bola to iba spomienka ako fakt, bez sprevádzajúcich bolestných emócií. Som si istá, že človek musí mať uzavretú minulosť, aby mohol vykročiť ďalej. Toto pochopenia mi pomohlo aj vidieť, kedy ľudia nemajú úplne uzavretú minulosť. Zvládli sme to až vtedy, keď pri spomienkach neprežívame ani dobré ani zlé emócie, je to len uvedomenie si, že takto to kedysi bolo. Je to ako keď zavrieš dvere a zamkneš ich. O minulosti vieme, nesieme si poučenie z nej, no už nás neohrozuje, neboli, a vonkoncom už ani neláka – až vtedy sme ju naozaj uzavreli.

Zámer sveta sa usmial. Tak to je, a je to cenné poznanie.

Prikývla som. Mne sa to zdá tiež dôležité, vedieť to naozaj rozlíšiť.

Otvor knihu ešte raz niekde, dodal.

Otvorila som knihu.

Napadne vám, že toto už konečne nie je žiadna lekcia.

Písalo sa tam o druhej polovici našej duše. Jasné, dvojplameň. Myslím, že presne toto je hlboké vystihnutie dvojplameňa. Vyvoláva pocit, „že je ešte nádej“ a úplne otvára naše srdce.

Pred časom mi napísala jedna pani a práve túto tému odlíšenia pravosti či nepravosti dvojplameňa sme spolu začali diskutovať. Ľudia často zaviaznu v karmických vzťahoch, plných bolesti, poníženia, vzájomného ubližovania – a vydávajú to za pravú lásku. Respektíve prinajmenšom balansujú na hrane predstavy, že ide o dvojplameň – a tak sa v nefunkčnom vzťahu plácajú dlhé roky, či aj desaťročia. Platí podľa mňa jedno – ak si s niekým ubližujeme, treba čím skôr utekať – rozhodne to nie je náš dvojplameň. S tým nie je učenie bolestné, ale radostné, zmysluplné. Preto sa k nemu ani nedostaneme hocikedy, až na istej úrovni duševnej zrelosti, kedy sme schopní neubližovať vo vzťahu a stávame sa bezpečným partnerom. To si myslím ja a tak toto aj tá kniha popisuje, tak sme sa zhodli.

Potešila si ma, že to čítaš, zažiaril Zámer sveta. Povedz mi o tom ešte niečo – napríklad čo by si chcela, aby ťa naučil tvoj dvojplameň?

Hrať na Panovej flaute, odpovedala som bezmyšlienkovite.

Zámer sveta sa pobavene rozosmial.

Potom som sa zarazila, čo som to práve povedala za somarinu? Načo by som asi tak mala hrať

na Panovej flaute? Vôbec o ničom takom neuvažujem. No uvedomila som si, že kdesi v srdci naozaj mám ukrytú túžbu vedieť na nej hrať. Panovu flautu mám dokonca i doma, aby som pravdu povedala, kúpila som si ju kedysi na jarmoku od Peruáncov. Skúšala som do nej i fúkať pár krát,  iba tak „na skúšku“,  keď som sedela v spálni so synom. Peruánci na nej hrali úžasne – no čo k tomu poviem, nie som Peruánec, ledva zo tri zvuky sa mi na nej podarilo vylúdiť. Zvláštne, práve dnes som ju ďalej dvíhala zo zeme, nerozumiem ako spadla z klinčeka na knižnici zavesená. Ooo, je azda môj dvojplameň Peruánec? Prichádza z nejakej vzdialenej krajiny?

Zámer sveta sa pobavene smial.

Posielaš ľuďom dvojplamene v rôznych podobách, že – zauvažovala som – aby si videl ich zrelosť, či sú schopní prijímať bezvýhradne.

Zámer sveta odpovedal. Bola to otázka, alebo len úvaha? Otvor si knihu, ak chceš odpoveď.

Potvrdila som knihu ešte raz, do tretice.

Láska nie je pre zbabelcov. A vzťah s osudovým partnerom už vôbec nie.

Isteže, tak to je, pošle vám niekoho kto skúša vaše hranice a schopnosť bezvýhradne prijímať. Mnoho ľudí sa popletie a tak zaviaznu v karmickom vzťahu, ktorého nedokážu úplne odísť, dookola sa v ňom plácajú majú pocit. že ide o večnú lásku. Kniha to vysvetľuje tým že taký vzťah udržiava zranenie nášho vnútorného dieťaťa z detstva že zmena nastavenia vnútorného dieťaťa znamená vždy zmenu partnera. Teda ak človek nie je schopný problematický vzťah ukončiť, nie je to večná láska, ale iba signál, že jeho vnútorné dieťa nebolo doteraz vyliečené. Keď sme schopní z takéhoto devastujúceho vzťahu odkráčať definitívne, poukazuje to, že duševne dospievame.

Podľa mňa je dôležité jedno – povedala som Zámeru sveta zamyslene –  že dvojplameň sa úplne inak díva na naše životné poslanie. Rozumie mu, pokladá ho za napĺňajúce, lebo u dvojplameňov je spoločné. Myslím, že práve podľa toho pohľadu na spoločné poslanie môžeme rozpoznať pravosť.

Elena