otvorene

Kedysi dávno som si kreslila dom, taký ideálny, dlho som ho dotvárala a prerábala. S nádhernou záhradou a s predzáhradkou plnou kvetov, ktorou sa kľukatil chodník od vchodu a plot bol nízky. Dnes si opäť kreslím plán domu  – záhrada aj pred záhrada sa nezmenili, no plot je vysoký. Namiesto malej romantickej drevenej bránky je pevná kovová brána. Nie je to o neodpustení, ale o pochopení cennosti mojej dôvery.

Je to silná téma – odpúšťanie či neodpúšťanie.

Nádherný konštelačný citát dnes priplával ku mne v jednej knihe o tom, že každá matka dá dieťaťu svoje srdce. Ak dieťa zomrie a matka sa s ním dostatočne nerozlúči, potom chce ísť nevedome za ním. Chce ísť za svojím srdcom. A tak dnes v blogu pouvažujem o veľkých stratách, no aj o hľadaní cesty z nich. O odpúšťaní, pretože práve ono cestu pri stratách presvetľuje.

Keď som sa nedávno vrátila k prípadu „spartakiádneho vraha“, opísala som nielen jeho čin, ale i dopady na jeho rodinu, či na príbuzných obetí. Pripomenula som si v pamäti ten prípad i teraz, keď som čítala o policajnom doriešení prípadu strateného 14-ročného dievčaťa, ktorého ostatky našli v žumpe pri akomsi dome a po ktorého osude jeho blízki márne pátrali celých 28 rokov. Uvedomujem si aké je bolestné, prežiť niečo také. Ako je náročné vyrovnávať sa s bolesťou a smútkom, s hnevom na páchateľa, i s nechuťou žiť v situácii, kedy v dôsledku straty kroky na našej ceste pre nás stratili zmysel. Je pekelne ťažké nájsť silu vykročiť znovu zmysluplne ďalej.

Možno by niektorí povedali, že to bola extrémna situácia, situácia extrémneho ublíženia –  a že predsa také situácie sa nevyskytujú tak často v živote. No sú aj iné druhy strát a ublížení, s ktorými sa v živote musíme vyrovnať. Myslím, že ako extrémnu situáciu ublíženia vždy sami vnímame situácie strát rôzneho druhu, ktoré ubližujú práve nám. Musíme prejsť cez devätoro kopcov a devätoro riek a devätoro údolí, kým dôjdeme k poznaniu, že naša bolesť a strata nie je jediná ani najväčšia na svete, pretože neprávosti a ublížení, zrád a strát je v živote tak veľa, že ich pozná zrejme každý z nás.

A ešte o kus dlhšie musíme liezť na kolenách, kým pochopíme, že naša ťažká životná skúsenosť nie je tou najťažšou na svete a začneme mať úctu k cudzej bolesti natoľko, že dokážeme priznať „toto je ťažšie, čo prežívaš, ako moja bolesť“. Kedysi som spomenula v blogu knihu Všichni draci mého života a v nej príbeh matky, ktorej zomreli 2 deti vinou nezodpovedného šoféra. ´Bola  vďačná, že zomreli tým spôsobom. Vyslovila vtedy úctu k bolesti rodičov, ktorých deti zomreli rukou vraha, že ich situácia je ťažšia ako tá jej – pretože jej deti zomreli bezprostredne, okamžite,  bez ďalšieho utrpenia – a ten človek im ublížil nechtiac, kým vrah zámerne koná, spôsobuje deťom utrpenie, týra ich. Dlhé putovanie si vyžaduje dôjsť k takej silnej úvahe, že dokážeme v situácii straty osudu za niečo poďakovať,  mnohí k  takému nahliadnutiu nedoputujú vôbec.

Keď uvažujem dnes o ceste odpustenia, uvedomujem si, že je to jedna z najťažších životných lekcií, ak nie najťažšia. Cesta je to dlhá a kamenistá, no učíme sa na nej rozlišovať pravosť krokov. Nemyslela som si predtým, že natoľko je dôležité vedieť odlíšiť skutočné odpustenie, no dnes keď to dokážem, uvedomujem si aké je to pre mňa cenné. Vďaka tej ceste viem, že reči o odpustení zakončené výrokom o karme nie sú odpustením. Zakaždým mi je akosi nevoľno, keď vidím takýto výrok tváriaci sa pseudoodpúšťajúco, lebo za ním vidím hlavu hada. Som priamy človek a tak sa nehrám na odpustenie v situácii, keď neodpustím a taká hra na odpustenie mi znie hodne falošnými tónmi. Cesta k odpusteniu je dlhá, takže odpustiť niekomu dokážeme naozaj iba vtedy, keď sme na to vnútorne pripravení – a nie vtedy, keď to po nás niekto chce.

K odpusteniu nemožno dôjsť len mechanicky, na základe argumentov o dôležitosti či potrebnosti odpúšťania. Je to životná skúsenosť, pri ktorej sa učíme túto stratégiu prijať do svojho života. Jej rozumové pochopenie je iba malým krôčikom, väčšia časť cesty spočíva v jej precítení, hlbokom prijatí tejto filozofie. Stotožnenie sa s cestou odpúšťania je spojené nielen s iným pohľadom na toho, kto nám ublížil, ale aj na seba.

Z môjho dnešného pohľadu  vnímam dvojaké situácie.  Jednou z nich je situácia, kedy toho kto nám ublížil necháme ísť a vysunieme ho za hranice svojho sveta i záujmu. Nie je podstatné či páchateľ prejaví ľútosť nad svojim činom a ospravedlní sa v tej situácii, i i keď nám to odpustenie určite uľahčuje. Druhou z nich je situácia, v ktorej ten človek chce či má byť súčasťou nášho sveta. Tam sa bez ozajstného prejavenia ľútosti nedá pohnúť. Dávanie druhých, tretích, x-tých šancí ľuďom, ktorí nám nejakým spôsobom vedome ublížili a neprejavia úprimne ľútosť, pokladám len za sebazraňovanie a nedostatok sebakorekcie. Je to skrátka pokračovanie lekcie, v ktorej sme niečo nepochopili. Myslím, že také životné situácie nás majú naučiť, že dôvera je cenný dar a že ju nemáme dávať nepremyslene.

Neviem, či by si niekto dobrovoľne vybral také lekcie, v ktorých prechádzame zradou a stratou, silným utrpením. Napriek tomu si uvedomujem, aké sú to lekcie pre nás dôležité a cenné. Život nás do nich hodí, nemáme na výber. Vyrazia nám dych, berú nám chuť kráčať. No prinášajú nám poznanie, ktoré dáva nášmu životu iný rozmer – ozajstné pochopenie pominuteľnosti všetkého. Vďaka veľkej strate si vážime inak to, čo máme, uvedomujeme si dočasnosť všetkého – o to viac si to môžeme ceniť.

Zaostruje náš pohľad veľká strata. Nie, nie je to pohľad zraku, ale pohľad srdca. V Knihe Jóba je žalm o tom, aby nás Boh naučil rátať naše dni pre „nájdenie múdrosti srdca“. Pre jedinečnosť a cennosť každého dňa. Pre pochopenie krátkosti, krehkosti a dočasnosti veci v našom živote. Pre radosť, že v našom živote sú, a potom vďaku a úctu za to, že boli. Nedokážeme ich zadržať, pretože nie my to tu riadime, nech by sme sa o to akokoľvek snažili. V jednej chvíli musíme prijať, že všetko pre nás v živote cenné je pominuteľné – takže to jediné cez čo si to dokážeme uchovať je viera, nádej a láska. V nich spočíva tá múdrosť srdca, ku ktorej môžeme dokráčať.

Práve toto poznanie nás vedie k tomu, aby sme dokázali po stratách a zradách znovu vykročiť. Aby sme s múdrym srdcom dokázali kráčať dňami, žiť ich naplno. Tak ako som pri zrode môjho blogu napísala v jeho záhlaví –  žiť každý deň ako by bol jediný a posledný, naplno. A to je vlastne posolstvo odpúšťania – aby sme umožnili sami sebe kráčať dňami zmysluplne.

Elena