Čas kráča k zime. Letné presvetlenie nadrána sa vytráca míľovými krokmi. I večerná tma pribieha čoraz rýchlejšie, v čase kedy som pozorovala podvečerné oblaky prednedávnom dnes svieti na oblohe zlatožltý mesiac.
V podvečere som si po únavnom maľovaní chodby v byte vydýchla. Deti sa prihrnuli s oneskoreným meninovým darčekom, keďže vybehli i na huby, bola som potom obdarovaná i bedličkou, jedinou ktorú našli.
Po ich odchode som dovešala v chodbe späť na vymaľované steny svetielka a pozorovala som chvíľu oblaky plynúce oblohou.
Silná včerajšia koincidencia, vraciam sa k nej v myšlienkach.
Zámer sveta sa zasmial, lebo žiarim vďačnosťou. Včera si mi skoro do ruky vrazila kladivo, aby som ním šiel lumpov týrajúcich zvieratá utĺkať.
I dnes by ma potešilo, keby si ich trestal rýchlo, podotkla som pravdivo. No to nesúvisí s mojou vďakou za úlomok poznania, na takom nečakanom mieste.
Otvor knihu, kývol.
Kvety rozkvitajú na tých najnepravdepodobnejších miestach.
Výstižné.
Skús ešte, dodal.
Naše duše nie sú zasa také rozdielne, namietol kocúr. Hlboko vo vnútri potrebujeme to isté.
Do tretice, pridal.
Že niečo nevidíme, ešte to neznamená, že to neexistuje.
Zámer sveta sa zasmial znovu, lebo vedel, že som si vo svojom srdci položila jednu otázku – a toto bola odpoveď na ňu.
Otvor teraz tú druhú knihu, povedal.
Sú chvíle, keď sme už urobili všetko čo sa dalo, povedal. Kocúr. Potom sa musíme naučiť poodstúpiť a nechať vesmír, aby sa prejavil v celej svojej zázračnej nevyspytateľnosti.
Nuž, áno.
Venujem sa maľovaniu bytu a príprave jednej celodennej prednášky, povedala som zamyslene. Chceš mi tým povedať, že mám čakať prekvapenie, však?
Tvoj postreh ma fascinuje znovu a znovu, smial sa Zámer sveta natešene. Áno, áno, presne tak. Povedz mi, ako to tak rýchlo odhalíš?
Videla som oblaky včera i dnes, povedala som úprimne. Fotky sú moje, poznanie i vaše, ak to tam odhalíte tiež.
Možno si tam nájdete svoje vlastné odpovede.
ň
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty