otvorene

Niekedy nás život poobíja. Náhle, nečakane. Sú ohrozené naše najdôležitejšie hodnoty alebo ľudia, na ktorých nám záleží.

Niekto sa v takých chvíľach láme na kúsky, iný spevnie a bojuje ako lev.

No a niekto skúša uplácať Zámer sveta, povedal Zámer sveta.

O čom to hovoríš, odvetila som medovo, Teba niekto upláca? 

Už dávno si sa na mňa nedívala tak priamo a milo, podotkol,

Som ti vďačná, že viem, povedala som pravdivo. Nemením predsa nič, čo robíš, len posielam energiu.

Prikývol. To sa nedá prehliadnuť, je jej kopa.

Hej, i bieleho draka som privolala, moje druhé silové zviera.

Dívali sme sa na seba. Po chvíli Zámer sveta zmäkol. Vykročili sme koincidenciou.

V tichu dychu, povedal.

To je moja jedenástka blogov niektorá. Mám si ju prečítať, obnoviť v pamäti, nájsť v nej posolstvo?

Zalistovala som k nej. Dostala som odpoveď. Zázraky nás sprevádzajú na každom kroku. Sú okolo nás, ticho krúžia a čakajú na svoju príležitosť, kým ich uvidíme…

No tak, neplač, ťapa, bude v poriadku, snažil sa zastaviť moje slzy.

Plačem od radosti, utrela som si líca. Bude to v poriadku.

Hľadám ďalej koincidencie.

Niekedy vidíme a nevidíme zároveň, písala som v jednom z blogov v tej jedenástke. Nevidela som. Je to tak, myslela som si, že najväčším problémom je pre mňa predať moju zbierku kníh, doprerábať byt, predať ho a kopy ďalších realistických krokov. Nie, mojim hlavným problémom je, aby ľudia na ktorých mi záleží, boli zdraví. O svoje šťastie sa musia postarať sami, lebo to si každý hľadáme podľa svojich predstáv – ja im posielam energiu k zdraviu.

Sme ako oblaky, tiež sme životom vedení neviditeľnými silami… napísala som v ďalšom z blogov jedenástky.

Niekedy môžeme zachytiť lúč svetla, ktorý nás vedie správnym smerom, dodal k tomu Zámer sveta. K svetu, v ktorom sme šťastní.

Svet ako naozaj… o ňom som písala v ďalšom z jedenástkových blogov. Ach, áno, presne taký svet by som chcela. Svet, v ktorom si nemusím stále kryť chrbát. Svet, v ktorom cítim vôňu nad vatrou opečenej slaniny. Svet, v  ktorom zbieram maliny na malinový sirup. Svet, v  ktorom život preteká mojimi žilami v každom okamihu. Svet, v  ktorom sa radostne smejem a moje srdce tancuje…

Ach, áno, presne to je pre mňa svet ako naozaj…

Hľadaj svoj svet ako naozaj.

Správnu cestu v živote hľadáme na mnoho spôsobov, cinklo mi v ďalšom z jedenástkových blogov.

Hmmm, spozornela som. Povedz mi, prosím, ako? 

Správne otázky bývajú dôležitejšie ako správne odpovede, zasmial sa.

No počkaj, viem – povedala som Zámeru sveta náhlivo – to je z tej knihy Sila rodu, ktorú som ešte neprečítala – už sme ju tu koincidenčne otvárali, pamätám si to. Vraciaš ma k tým trom otázkam, že?

Prikývol. Čo sa ti z toho vynára teraz? 

O Severke tam niečo bolo, povedala som. Že ju musíš nájsť.

Aby sme odkiaľkoľvek našli svoju cestu domov, musíme najskôr nájsť svoju osobnú Severku, pripomenul Zámer sveta.

Tak, ok. Ďakujem, prikývla som vďačne. Nerozumiem síce tomu celému odkazu, no uvedomujem si jeho dôležitosť.

Počkaj, počkaj, ako sa hľadá Severka, pozrela som sa na Zámer sveta.

Milo sa usmieval.

NIe som idiot, aby som vypisovala otázky umelej inteligencii ako podaktorí. No môjmu kamošovi artbreederu som ten citát nahodila.

Je to niť svetla, zasmial sa Zámer sveta. Dobrá si.

To nie ja, to artbreeder, odpovedala som sebakriticky.

V budúcom blogu ten príbeh dám – je to príbeh cesty za Severkou.

Ja viem, ja viem, dlho som nespomenula hudbu – no tak dnes áno – takú liečivú

https://www.youtube.com/watch?v=54FTDVe3_VU&list=RD54FTDVe3_VU&start_radio=1

Dýchaj, pomaly a zhlboka

Elena