otvorene

Veru, nie Lurdy, ale Smrdáky sa kľujú z tej skvelej reformy ministra Druckera.

Pobúrené hlasy sa ozývajú naprieč Slovenskom.

No kto mu to len predpovedal, že? V štýle hry Kedy vieme, že niekto robí pizzu už začínajú chápať problém i tí, ktorí vidia, že na pizzu cesto miesi ktosi  a korenie na pizzu na stôl z tašky vykladá. I tak je ale ešte dosť tých, ktorí nechápu, lebo pizza ešte nie je upečená na stole  a nepchá si ju ktosi do huby.

Mám rada pravdu – a tak musím otvorene priznať, že všetky tie sprosté nápady v „jeho obrovskej reforme školstva“ neboli ani zďaleka jeho – niečo z toho ponachádzal po predchádzajúcich ministroch  len to (ne)šikovne vydával za svoju reformu celé a nápady dotiahol do praxe.

Radkin Honzák v knihe Všichni žijem v blázinci výstižne povedal, že hus preletela cez more – a zostala husou. Nuž a manažér Drucker putoval ministerstvami u nás – a zostal manažérom. Nie, nestal sa lídrom. Pokiaľ by za svoj výkon v rámci nich mal dostať nejaké ocenenie, tak za mňa jediné – „pohroma národa“.

Ak si pred časom pri mojich varovných rečiach o tej „úžasnej Druckerreforme“ podaktorí možno vraveli, že som neprajnica neprajná, keď ho za jeho výčiny kritizujem, tak teraz niektorí z nich menia optiku zázračne rýchlo. Ozývajú sa hlasy politikov i obyčajných naštvaných rodičov. A to sa ešte neozvali naštvaní študenti – lebo dať matematiku medzi povinné maturitné predmety bol hnusný nápad.  Mal by mu niekto vysvetliť, že robiť reformu štýlom „pozbieram čo kde nájdem po zásuvkách predchodcov“ nie je to pravé orechové.

Inklúziu podľa jednoduchej schémy „pomiešajme v triedach všetkých dokopy, i v živote sú na kope“ môžeme nazvať „cesta do pekla dláždená dobrými úmyslami“.

Je to na jednej strane hlúpa manipulácia, lebo na kope všade v živote nie sú – na mnohých pracoviskách pracujú ľudia odborne zdatní, vysoko kvalifikovaní  a určite sa pomedzi nich nepotĺkajú ľudia bez vzdelania.

Na druhej strane vnímam i uhol pohľadu „mať obuté topánky druhého“. Niektoré z moderných trendov  práve tému pokory  začali v poslednom období spájať s trendom migrácie i inklúzie,   zavádzajú pojem „kultúrna pokora“. Vnímam s úctou posolstvá mnohých kultúrnych tradícií, národov, etník. I od Rómov sa môžeme učiť po kulturálnej stránke z môjho pohľadu o tom ako byť naplno prítomný tu a teraz sa napríklad. Lenže za kultúrnu pokoru nepokladám akceptovať vši, svrab či rozvláčanie infekčnej žltačky, ani  problémové agresívne správanie. Však u nás už občianske hliadky ľudia robia, aby ochránili svojich blízkych, a na koľkých miestach sa už boja i vonku nielen podvečer či večer, ale i za bieleho dňa chodiť.

Ľudia žijúci v blízkosti osád nie sú rasisti. Mnohí z nás vyrastali s rómskymi spolužiakmi bez najmenších problémov a nikdy sme ich nedelili na cigánov a nás, nebola tam nejaká vzájomná šikana. No situácia sa zhoršuje už dlho, od tej našej skvelej revolúcie v 89, a štát namiesto riešenia problémov sa z toho snaží vymotať tým, že hádže všetko na plecia „vzdelávania detí“. My už nemáme čas desiatky rokov čakať na zázraky, osady sú časovanou bombou. Navyše generačnú zmenu u detí by bolo možné očakávať jedine v situácii, keby nežili vo svojom pôvodnom prostredí. Viem, takto zničili Indiánov i Aborigénov, z môjho pohľadu tadiaľto cesta nevedie. Vidím jedinú možnosť – zmeniť financovanie tak, aby  sa neoplatilo rodiť deti na pohodlné živobytie pre nezodpovedných rodičov.

Teraz sa rozbieha diskusia i protest k téme „Lurdy podľa Druckera“ a zrejme to bude dosť búrlivá diskusia. Problémov je v tej súvislosti viacero. Jedným z nich je, že zakotvenie pevného školského obvodu neumožní pre mnohých rodičov dať svoje deti do škôl mimo neho.

Je to účelové, len aby neboli rómske školy, ktoré nám EÚ vyčíta, lebo nimi vraj diskriminujeme Rómov, nemajú možnosť dobrých sociálnych vzorov. Isteže nie je jednoduché, ak vaše dieťa musí vstávať skôr, cestovať ďalej  a vracať sa zo školy neskôr, i platiť viac za cestu. Niektorí rodičia chcú chrániť svoje deti i ich budúcnosť,  preto to nepohodlie podstupovali. Teraz ich deti vraj majú socializovať rómske deti v škole. No ale prečo sme potom my dospelí nedokázali socializovať dospelých – však sú medzi nami,  nie? Prečo nás nenapodobňujú?

Vraj ak deti z majority budú v škole s deťmi z osád spolu, budú mať voči nim viac empatie. Skutočne ešte viac? To nestačí, že mnohých tých ľudí z osád živíme, že na nich za nich drieme a celoživotne sa mnohým skladáme na pohodlný život, kým oni len privádzajú na svet hŕbu detí, o ktoré sa nedokážu postarať a ani ich riadne vychovať? Podľa mňa vrcholne empatické je tých ľudí tlačiť do práce, lebo sa tým zlepší nielen ich život, ale i život celej spoločnosti.

Povedzme si rovno, že v špeciálnej škole je v triede tak šesť či osem detí obvykle. V bežnej triede je ich okolo tridsať – bude ich pritom ešte pribúdať zrejme, lebo učiteľov ubúda. Akým právom si dovolí niekto o rodičoch, ktorí si v takej lokalite nechcú deti dať do miestnej školy  a podstupuje ich dieťa nepohodlie denného dochádzania, vykladať, že sú rasisti?

Krajniak o tom probléme „nútených obvodov“ písal, tak sa na neho ako supy vrhli niektorí. I na s ním súhlasiacich diskutujúcich. Napísala som v diskusii jednej diskutérke podporný koment – že samozrejme samí rasisti sú to, nemôžeme predsa pri nich nechávať tých chudákov z osád. Tí potrebujú veľa podpôr i dobré vzory empatických ľudí ako ona. Tak nech mi upresní v akom meste býva, budeme hromadne žiadať, aby z eurofondov určených Rómom miesto sadenia stromkov  a nejakého neužitočného centra radšej tým ľuďom postavili bytovky v jej okolí,  nech sa môžu konečne socializovať vďaka jej empatii a dobrému príkladu.

Nie, problém nie je doanalyzovaný, vonkoncom nejde len o to, či budú pevné školské obvody.   Pokračovanie bude v nasledujúcom blogu – lebo ktosi tu nerozumne hodil oveľa väčšiu rozbušku. Treba o tom otvorene hovoriť.

Elena

K diskusii Spozabukakuk  Isteže nemám nič proti Smrdákom, použila som to len ako filozofické prirovnanie.