Tak naozaj v tejto jedenástke blogu. Potemkinovské dediny politických tém, ktoré v ňom obvykle nahadzujem, na chvíľu prerazí lúčik svetla o tom, čomu pozornosť venujem naozaj.
Mami, mami, kedy ťa tí policajti konečne pustia – vypisovali mi deti recesisticky v podvečere minulého pondelka. To ešte potrvá – odpísala som im pravdivo, ešte sme s prácou nekončili. Husto snežilo u nás v horách v ten večer, dívala som sa na tancujúce biele vločky, konečne popíjajúc doma rozvoniavajúci horúci čaj so sirupom. Tak naozaj, povedala som si v tej chvíli šťastne, lebo tak som sa cítila v tej chvíli.
Napíšem o tom “tak naozaj“ blog, povedala som si.
Tak naozaj, povedala som si v tejto chvíli zamyslene, lebo fb mi privial príspevok náhodne. Známy terapeut zomrel náhle, osobne som ho nepoznala, no diskusia ma zaujala. Autora príspevku, Ktorý sa jeho smrti vyjadril kriticky, väčšina diskutujúcich mala potrebu poúčať, presviedčať, či dokonca haniť ako človeka. Hoci stačilo obyčajne ľudsky povedať áno, počujem tvoj názor. Pomáhajú nám také situácie uvedomiť si, kde na svojej ceste sme. Jedna z vecí, ktorú som pochopila a naučila sa prijímať, je poznanie, že náš učiteľ nemusí byť dokonalý, je človek. Občas spomínam na svoje skúsenosti z rituálu zomierania a znovuzrodenia, i v dnešnom ráne mi k tomu myšlienky zaleteli – nenáhodné mi preto prišlo, že sa mi takýto príspevok objavil.
Knihu Roztavte led v srdcích Som mala dnes v nadráne v ruke. Tí, ktorých označuje moderná spoločnosť ako „primitívne národy“, sú moji veľkí učitelia. O ceste k sebe kniha hovorí v jednej z úvah. Je to dlhá cesta k prostej existencii, k priestoru bez času, v ktorom jednoducho si – ako hovorí jej autor, grónsky šaman. Páči sa mi jeho pohľad – o šamanovi uvažuje ako o človeku trvale žijúcom v prostej existencii, celoživotne sa učiacom. Tiež som dnes presvedčená, že byť šamanom je predurčené a mne trvalo dlho to u seba prijať. Prehliadala som všetko, až juhoamerický šaman, ktorý mi vo veľkej skupine ľudí povedal „viem, si šaman“, ma doviedol k prijatiu toho faktu. On to vidí a ja nie, povedala som si vtedy a tak som konečne vykročila k svojej pravej ceste. Veľa neistoty som mala ohľadne vlastnej identity, dnes by som si ju už nedala brať. Nepotrebujem vo svojom živote nikoho, kto ma neprijíma takú aká som.
Angaangaq v tej knihe pripomína, že ciest a príbehov je veľa, no my sa nemáme vydať každou z nich, máme nájsť tú svoju pravú – pripomína, že ju máme nájsť, nie vynájsť. Hovorí o tom, že je dôležité rozpoznať kto je schopný nás na svojej ceste viesť a sprevádzať, čiže kto si zaslúži, aby sme sa mu zverili. Spomenula som si v tej chvíli vďačne na svojho šamanského učiteľa, lebo skúsenosť neidealizovať si učiteľa nám pomáha nevytvárať si ilúzie ani falošné modly. Tak je to i správne, lebo ako šaman v tej knihe hovorí, nemali by sme sa nechať viesť ale doprevádzať, t. j. nejsť za jeho chrbtom, ale spolu bok po boku, môcť sa navzájom o seba oprieť. Tento pohľad mi pripadá hlboko pokorný, aj ako učiteľ sa učím od tých, ktorých učím. To je ten celoživotný proces prijímania poznania i svojej nedokonalosti, že ako učiteľ nemusím byť stále tým nekonečne silným a odolným, o koho je opierané, dokázať priznať svoju slabosť a zraniteľnosť.
A k tým príbehom šaman hovorí, že je dôležité ich vedieť hovoriť a vedieť im načúvať. Že internetom blúdi množstvo historiek, ale tie neoslovujú naše srdce. Rozprávanie príbehov a čas načúvať ich je ako voňať ružu či vnímať čerstvo napadnutý sneh. Presne to vo mne rezonuje v tejto jedenástke blogov – tak naozaj načúvať, tak naozaj rozprávať príbehy, tak naozaj žiť…
Elena


My s manželkou sme oslávili 30 výročie sobáša.... ...
Celá debata | RSS tejto debaty