Videla anjela, ale jej chlapec sa stal diablom – pod týmto názvom priniesol denník Pravda článok o teroristoch, ktorí podrezali v kostole kňaza. Hneď v nasledujúci deň – 29.7.2016 – ohúril ten istý autor v Pravde článkom „Mnohé moslimské matky málo dbajú o výchovu svojich synov“.Článok sprevádzala samozrejme i typická diskusia v štýle „darebáci moslimskí hrdlorezi…“ a „čo za mater…“.
A tak si dnes povieme pár slov o matkách teroristov.
No prečo som teraz ohnivý drak?
Tí, ktorí čítate môj blog už dlhšie, ste už zrejme pochopili, že moje životné krédo nie je „držať hubu a krok“. Viete, že na adresu nekontrolovanej migrácie i rizík terorizmu som sa vyjadrila otvorene kriticky v mojich článkoch opakovane. A viete i to, že kopem za všetkých tých, ktorí sú v našej vyspelej a humanistickej spoločnosti „lúzermi“.
Chápem, že odborníci vyšetrujúci teroristický útok musia preveriť každý detail a dôsledne preveriť i matky teroristov, spraviť opatrenia, ich rodiny i presťahovať. Ale novinári dráždiaci verejnosť s touto témou mi skutočne pripomínajú supy, vrhajúce sa na bezvládne zviera.
Kto sú matky teroristov?
Ľudia, uvažovali ste už niekedy nad situáciou matky, ktorá príde o jediného syna v takej hroznej situácii, kedy ten jej syn je páchateľom teroristického činu a má na svojich rukách krv mnohých ľudí? Ja teda áno – a mám s každou takou ženou hlboký súcit.
Je to hrozné – prísť o svoje jediné dieťa a pritom dokonca ani nemôcť otvorene prejavovať smútok za ním. Veď to bol páchateľ, „hrdlorez“ – ako sa opováži tá matka za ním smútiť? Azda neľutuje všetky tie jeho obete?
Je to hrozné – nielenže prísť o jediné dieťa, ale ešte aj do konca života niesť namiesto svojho syna hlboký pocit viny za jeho čin. Alebo je niekto z vás presvedčený, že tá matka sa z činu svojho syna raduje? Jej syn mal život pred sebou – zmaturoval, pracoval na dvoch miestach v obchode v meste i na letisku.
Je to hrozné – tá matka je ešte stále v prvotnom šoku – vy si to neuvedomujete, ale ja áno, pretože profesijne „rozumiem“ zo spôsobu jej komunikácie oveľa viac ako vy. Stále hovorí o svojom synovi v prítomnom čase, neprijala ešte tú skutočnosť, je to pre ňu ako hrozný sen. Ona nie je páchateľom, ale obeťou, spoločnosť jej však žiadnu podporu neposkytne.
Je to hrozné – byť na každom kroku už celoživotne sprevádzaná odsudzujúcimi pohľadmi okolia, že je to „matka toho teroristu“…Byť vystavená útokom médií aj patologických diskutérov v nich o tom, že takého syna vychová iba zlá mater.
Čo je to za analýzu?
Už párkrát som napísala svoj názor, že analyzovať niečo môžu odborníci, ostatní len vyjadrujú svoj názor na vec. Skutočne netuším, čo robí v Paríži pani Hrkutová, ktorú článok z 29.7.2016 v Pravde cituje. Odborníci síce ešte nevedia, čo konkrétne útočníkov v prípade útoku vo francúzskom kostole zradikalizovalo, ale pani Hrkutová v tom už má úplne jasno. A jej predstava príčin terorizmu – že moslimské matky sú málo vzdelané, vykonávajú nekvalifikované práce a nedostatočne v rodinnom zázemí podporujú motiváciu poctivo sa učiť, že synov rozmaznávajú a majú benevolentný prístup k výchove– je skutočne fascinujúca. Uvedomujete si, ľudia, že presne takto by sme mohli opísať rodiny mnohých našich rómskych spoluobčanov – a je azda niektorý z nich teroristom? Odhliadnuc od skutočnosti, že u mnohých páchateľov ich matky neboli moslimky, neboli vychovávaní v moslimskej viere odmala a až v dospelosti sa zradikalizovali.
Pravdu pokladám za seriózny denník a myslím, že pozorne by mali rozlišovať medzi serióznou analýzou problému a táraním o ňom.
Prečo máme potrebu „zhovadilých diskusií“?
Nie, nemýľte sa, termínom „zhovadilé diskusie“ označujem nielen diskusie o „darebných matkách, ktoré si vychovali teroristov“. Podobne do tejto kategórie môžeme zaradiť i diskusie o tom, ako je potrebné eutanazovať starých ľudí, či ako zbytočne je nechávať žiť po pôrode deti s postihnutím, pretože sú záťažou pre rodinu i spoločnosť. A našli by sa i ďalšie podobné absurdnosti.
Obvykle sa na sociálnych sieťach do diskusií o problematike nepúšťajú ľudia, ktorí majú dostatok životných skúseností i múdrosti (alebo z nich aspoň rýchlo vycúvajú), ale ľudia, ktorí o danom probléme síce nič nevedia, ale majú v nej úplne jasno, „vymaľované“. Ja si pri čítaní takých diskusií hovorím – „moja, ak sa nudíš, namiesto písania takýchto príspevkov nauč sa radšej štrikovať, háčkovať, prípadne aspoň svetre páraj, spravíš pre svet niečo užitočné…“(platí to i pre mužskú verziu takýchto diskutérov, tí ak nechcú párať svetre nech robia čokoľvek – okrem písania svojich bludných názorov).
Rozumiem, že ľudia majú strach z útokov, cítia bolesť zo straty blízkych a sú nahnevaní. Útok teroristov či „osamelých vlkov“ sa môže skutočne stať kdekoľvek a kedykoľvek, bez strašenia, zabrániť rizikám jednoducho nedokážeme. Je mi hlboko ľúto obetí terorizmu – a v žiadnej z mojich odborných prác z úcty k obetiam preto neposkytujem o teroristických výčinoch žiadne popisy.
Ale matky teroristov sú len matky – a nie páchatelia samotní.
Načo verejnosti predhadzujú médiá matky teroristov?
Takže ľudia, načo je vám potrebné vedieť, ako vyzerá matka teroristu? Potrebujete počuť čo hovorí – že sa svoje dieťa snažila vychovávať ako slušného človeka? A načo to chcete počuť – beztak jej to neveríte a myslíte si svoje.
Prečo si rovno nespravíme každovečerné vysielanie, v ktorom nám budú vysvetľovať svoje výchovné zlyhania matky alkoholikov, agresorov, zlodejov, povaľačov, bezdomovcov, neverných partnerov, žien vláčiacich sa so ženatými chlapmi (nemajú morálne hranice), alebo nebodaj aj matky žien, ktoré boli na potrat?
Veľmi ťažko sa vyrovnávam s tým, ako sú matky teroristov po čine sekundárne traumatizované spoločnosťou.
A čo záverom?
Krucinál, médiá, dajte pokoj tým matkám.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 29.7.2016
P.S.: Ak sú teroristi zlí ľudia, sme my ľudia dobrí?
Dobrý človek sa neteší nešťastiu iného. Dobrý človek sa nebojí zastať toho, komu ubližujú. Dobrý človek dokáže čeliť zlu v každej jeho podobe.
Celá debata | RSS tejto debaty