Každý vraví, že najnešťastnejší je piatok. Ale nohu si môžete zlomiť aj v stredu. Vyliať čaj aj v sobotu. Rozbiť okno v pondelok. Alebo môžete mať nešťastné utorky ako ja.
V utorky sa mi už stalo kadečo. Povedala by som, že určite všetko. Ale naozaj?
Dnes je opäť utorok. Teplý a jasný jesenný deň. Slnečné lúče mi hladia líce cez okenné sklo našej triedy, spokojne sedím v lavici a dojedám desiatu. Pred týždňom začal školský rok a opäť som sa stretla so spolužiakmi. Dávali nám knihy, presnejšie, mali nám ich dávať. Väčšinu z nich sme zatiaľ nedostali, pretože niektoré sú vraj ešte na ceste k nám, niektoré iba tlačia a podaktoré asi ešte len píšu. Zatiaľ preto prebieha opakovanie a opakovanie, skúšanie a testovanie vedomostí. Aj o chvíľu na matematike máme písať test…
Zazvonilo. Prešlo dlhých päť minút. Pani profesorka vošla do triedy. Bolo počuť otrávené vzdychy.
„Hlavy hore, mládež. To ste takí unavení? Veď je ešte len piata hodina“ prihovorila sa nám optimisticky. „Mám pre vás novinku“ dodala tajomne.
„Novinku? O tom dnešnom teste ste nám predsa hovorili“ nenadšeným hlasom zahundral môj spolusediaci Miloš.
„Test? Jaj, test, ten dnes nebudeme písať. Máme niečo dôležitejšie“ zahlásila pani profesorka významne.
Trieda okamžite ožila.
„Čo? Čo?“ zašumelo ako v úli. „Bude výlet? Pôjdeme do Ríma?“
„Aj to bude, ale až o pár mesiacov“ zasmiala sa. „Teraz budeme mať návštevu“ dala pani profesorka dôraz na slovo „návšteva“.
„A kto príde? Pani profesorka, prezraďte nám, prosím, prosím, prezraďte“ silnelo prosebné šumenie.
„Veď poviem, pravdaže, ale vy ma nepustíte ku slovu“ dodala. „Príde k nám niekto veľmi zaujímavý, skúste uhádnuť – kto to bude?“
Spleť hlasov, z nej počuť hlasnejšie výkriky – „Madonna?“ „Ronaldo?“
„Žeby Chuck Norris?“ dodala som ja.
„Nie, nie, neuhádnete, ako vidím“ pokrútila hlavou profesorka a dodala „príde k nám na budúci týždeň na návštevu náš pán minister.“
„Minister? A načo?“ zaznelo sklamane. „Radšej chceme tú Madonnu alebo hoci aj Chucka Norrisa.“
„Tu nemáte na výber, pán minister nám oznámil, že príde pozrieť na našu školu. Prišlo to pred chvíľou e-mailom, mali sme hneď aj poradu, preto som prišla trochu neskôr. Musíme sa pripraviť na jeho návštevu veľmi precízne. Každá trieda sa zapojí a dohodlo sa, že uvítací program pripravíme my.“
„My? A prečo?“ zaznelo otrávene zborovo.
„No lebo, jednoducho niekto ho spraviť musí. A ten niekto bude naša trieda“ vysvetlila pani profesorka logicky, „pouvažujme teraz spolu, čo pripravíme.“
„Nejaké pohostenie – chlebíčky alebo obloženú misu?“ navrhla spolužiačka Janka váhavo.
„Nie, nie, kdeže“ vyviedla nás triedna z omylu. „Pohostenie zaobstará škola, my pripravíme program na uvítanie. Slávnostný príhovor bude mať, pravdaže, pani riaditeľka, ale uvítanie za študentov bude naša parketa.“
„Nejaký uvítací prejav?“ spýtala som sa.
„Áno, tak nejako“ prisvedčila pani profesorka spokojne „a k tomu ešte nejaký úvodný program.“
„Nejaký tanček“ nadchýnali sa dievčatá „to je v pohode, to zvládneme.“
„Dobre, pripravte niečo do piatku a potom to dáme dohromady“ súhlasila. „Ale musí to byť tip-top, naozaj na úrovni.“
„Jasné, to bude super“ prisviedčali.
„A ten príhovor na úvod?“ vrátila sa pani profesorka k pôvodnej téme.
„To by mohla Kika, píše celkom dobre“ navrhla spolužiačka Romana.
„Ja? Ja neviem, či…“ zahabkala som.
„Dobre, pripraví ho Kristína. Stihneš to do štvrtku? Potom si ho spolu prejdeme“ uzavrela pani profesorka diskusiu rázne.
„Tak hej, dobre. A aký má byť asi dlhý ten úvod?“ spýtala som sa.
„Päť, maximálne desať minút, ani toľko nie“ spresnila.
„Áno, tak do pozajtra“ povedala som už spokojnejšie.
Chvíľu sme v triede ešte preberali možnosti programu – kto, čo a ako asi, padlo viacero zaujímavých návrhov. No čo, je čas vyberať, do piatku sa to utrasie.
Zazvonilo, koniec hodiny.
Zamrazilo ma. Vtom mnou ako blesk prebehlo poznanie – zlá predtucha.
„Aký to bude deň? Kedy príde minister, pani profesorka?“ vykríkla som polohlasne.
„V utorok“ odpovedala.
Samozrejme, v utorok, kedy inokedy? Zatmelo sa mi pred očami. To bude hrôza!
„A nemohol by prísť radšej v stredu?“ zaševelila som celá roztrasená a poblednutá.
Všetci sa zasmiali.
„Nie, nemohol, príde v utorok“ zakončila diskusiu pani profesorka a odišla z triedy.
Doma som popoludnie strávila písaním príhovoru. Zvládla som to za tri hodiny. Celkom som s ním bola spokojná.
Najviac ma potrápilo oslovenie. „Vážený pán minister“ sa mi zdalo smiešne – veď azda ho niekto vážil? „Ctený pán minister“ znie zasa tak staromódne. Žeby „Vzácny pán minister?“ Nie, nie, ani to nie je ono. To pôsobí ako chránená rastlinka. A ministrov máme viacero, navyše každú chvíľu sa striedajú… Vzácny určite nie. Tak aký? Konečne ma osvietilo – už to mám! „Drahý pán minister“ – výstižné a pravdivé, veru tak.
Uff, oslovenie by bolo.
Potom mi už písanie šlo rýchlo. Primiešala som tam aj nejaké latinské citáty, vyzeralo to zaujímavo a inteligentne. Nech vidí, že nie sme hocijaká škola. Pre istotu som k nim uviedla aj slovenský preklad, veď čo ak minister neovláda latinčinu?!!!
Takže,
„Drahý pán minister,
vítam Vás slovami Petronia „Cito fit, quod di volunt“ čiže „Čo chcú bohovia, to sa stane rýchlo“ a vyjadrujem nimi za všetkých študentov potešenie z vášho náhleho príchodu do našej školy. Naša škola, nadväzujúca na historické tradície…….. vystihuje Homo doctu in se semper divitias habet, čiže Vzdelaný človek má svoje bohatstvo v sebe……je nesporné, pretože Non scholae, sed vitae discimus, to znamená Učíme sa pre život, nie pre školu, ako povedal Seneca……….. A záverom – cesta za vzdelaním nikdy nekončí, veď Discas oportet, quamdiu est, quod nescias, čiže Uč sa tak dlho, kým existuje niečo, čo nevieš.
Preto naše školstvo nepochybne potrebuje pevné piliere. A za to všetko nesiete zodpovednosť Vy. Ešte raz, vitajte medzi nami, pán minister.“
Na druhý deň som svoj príhovor ministrovi hrdo niesla do školy. Viacerým sa zapáčil, potešilo ma to. Aj pani profesorka bola spokojná.
Spolužiačky stihli pripraviť zaujímavý tanec, mali ho už aj celkom dobre nacvičený.
Ani neviem kto prišiel s návrhom, aby ostatní spolužiaci spravili zbor a spievali nejakú pieseň hneď na úvod. Padli rôzne návrhy, aká pesnička by to mala byť a aj keď nám sa páčila najviac „Nie sme zlí“ alebo „Forever young“, väčšine učiteľov školy sa pozdával nápad, aby sa spievala pieseň „Na Kráľovej holi“. Takže tak.
Program bol jasný, zvládli sme ho rýchlo a dobre.
„Hotovo, nech si už ten minister príde aj dnes, alebo hoci aj v utorok“ povedala som nahlas (naozaj? nie, nie, v utorok radšej nie, zapišťal vo mne tichý hlások).
Prišiel deň D. Naša škola, ktorá má pekne upravené a čisté priestory stále, sa len tak ligotala. Pred vstupom do budovy sme natiahli viaceré girlandy do strán a popri chodníku až k bráne, vyzeralo to skvelo. Vyobliekaní, vyčesaní a napätí sme čakali na príchod ministra. Aj počasie vyšlo, slnko príjemne hrialo. Všetko máme pripravené, nacvičené, odskúšané.
Hodina H, pred budovou zastalo čierne auto, minister vystúpil. Vykročil chodníkom ku škole a spolužiaci spustili pieseň Na Kráľovej holi. Rozliehala sa doďaleka, naozaj úžasne. Aj zopár okoloidúcich starších ľudí sa pristavilo pri bráne a dojato načúvali. Aj pani upratovačka s metlou v ruke. Minister dokráčal, pieseň doznela.
Uvítací prejav pani riaditeľky, úvodné slová ministra.
Prišiel môj prejav. Všetko bežalo podľa plánu – utorok, tento raz na mňa nemáš!
Zhlboka som sa nadýchla a spustila som
„Drahý pán minister,
vítam Vás slovami Petronia „Cito fit, quod di volunt“ čiže „Čo chcú bohovia, to sa stane rýchlo“ a vyjadrujem nimi za všetkých študentov potešenie z vášho náhleho príchodu do našej školy. Naša škola, nadväzujúca na historické tradície…………….
………..A záverom – cesta za vzdelaním nikdy nekončí, veď Discas oportet, quamdiu est, quod nescias, čiže Uč sa tak dlho, kým existuje niečo, čo nevieš.
Preto naše školstvo nepochybne potrebuje pevné piliere…“
Vtom sa dojatej upratovačke vyšmykla rúčka metly a buchla do dverí. To pokladali spolužiačky za signál, že príhovory už skončili a majú začať tancovať. Rázne roztvorili vchodové dvere, pustili hudbu a preľaknutá pani upratovačka uskočila s metlou tak nešťastne, že strhla všetky girlandy. Zosypali sa na nás, začali sme sa spod nich vyhrabávať. Pritom niekto potiahol girlandu, uchytenú o hasiaci prístroj za dverami, ten spadol a začal striekať hasiacu penu rovno na ministra. Študenti (a aj niektorí profesori) sa rozosmiali.
Upratovačka skríkla: „Jaj, beda!“ Na tento výkrik vybehol z kotolne náš kurič. Rozhliadol sa okolo seba a zvolal: „Prepánajána, čo sa to tu deje? To kto vystrojil?“
V snahe zakončiť prejav som sa pozrela na ministra a povedala:
„A za to všetko nesiete zodpovednosť Vy.“
„Čože, Vy?“ skríkol kurič a premeral si pohŕdavo ministra. Ten postriekaný penou a olepený kúskami girlánd nevyzeral ani trochu reprezentačne. „Človeče nepodarený, veď o chvíľu k nám príde minister!“ dodal.
(Že nemám na Teba? Nemám, nemám? v diaľke sa potichu smial Utorok.) „Cito fit, quod di volunt“ čiže „Čo chcú bohovia, to sa stane rýchlo“, veru tak.
A tak som už len rezignovane dokončila prejav: „Ešte raz, vitajte medzi nami, pán minister.“
P. S.:
Ďalšia z mojich ocenených prác v Dobšinského rozprávkovom Gemeri (tento krát rok 2010).
Týmto pozdravujem PSLG v Revúcej, pani riaditeľku i pani triednu profesorku, bývalých spolužiakov. Aj našu pani latinčinárku – latinčinu sme sa učili naozaj.
Pán minister síce našu školu navštívil, ale omnoho neskôr – to už som tam neštudovala.
A – nie, nestalo sa to.
Celá debata | RSS tejto debaty