My sme nevedeli koniec príbehov, kam svet smeruje – ale vy zasa nepoznáte ich začiatok, neviete odkiaľ pochádzate – hovoria o nás Indiáni – Navahovia
Uvažovala som o týchto slovách v dnešnom ráne.
Je to pravda – lebo máme spoločný prazáklad a sme jedno so všetkými živými bytosťami. A napriek tomu sa k nim správame hrozne. Úcta ku všetkému živému v tejto spoločnosti chýba čoraz viac. Bezohľadný a krutý spôsob zabíjania zvierat „na konzum“. Bezdôvodné brutálne utýravanie zvierat – ako v tom včerajšom prípade.
A kopa ďalších signálov je tu, že ľuďom čoraz viac chýbajú morálne hranice. Kedysi by pobehlica, ktorá sa vláči so ženatým chlapom, ani kanálmi nemohla ísť. Dnes sa šlápoty vymaľujú a podaktoré sa vyčapia so svojim „vzťahom“ aj do médií.
Neviem čo sa to deje so svetom – akoby ľudia strácali cit pre morálku a hodnoty.
Drobučké čriepky poznania k tomu lepím.
Z druhej strany sa pozrime na ten istý problém. O tretej svetovej vojne píšu médiá čoraz viac – a mne sa chce kričať „zobuďte sa, ľudia, však vás varia ako žaby postupne. keď tu nejakí magori vojnu rozpútajú, to len mávnu podaktorí rukou, že veď o tom písali už pár mesiacov novinári. Chce tu azda niekto z vás vojnu? Nebodaj vojnu svetovú? Tak je najvyšší čas postaviť sa za mier ako hodnotu.
Nádherný príbeh mi večer Zámer sveta prisunul k téme koincidenčne. Počas 2. svetovej vojny vojakom vysielali varietný program Command Performance. Brooks píše o tomto programe, ktorý bol vysielaný 15. augusta 1945 a uvádza, že v ňom vystupoval celý rad veľkých hviezd tej doby – Frank SInatra, Marlene Dietrich, Gary Grant, Bette David a iní. Poukazuje, že podstatou toho vysielania bola atmosféra hlbokej POKORY.
Spojenecké vojská dokončili jedno z najšľachetnejších vojenských víťazstiev, uvažuje Brooks, a namiesto toho, aby sa víťazne niekto bil do hrude a staval si slavobrány, hovorili o vďačnosti Bohu, že je po všetkom.
Bing Crosby aj priamo pomenoval, že je to deň pokory. Vyslovovali vďačnosť spojencom – Rusku, Anglicku a Číne – a hovorili, že je dôležité byť skôr vďačný ako pyšný.
Ako sme za taký krátky čas necelých sto rokov prešli cestou od pokory a vďačnosti ku egocentrickej poživačnosti, bezohľadnosti a nečestnosti?
Celebritami boli ľudia múdri, ktorí v živote naozaj niečo hodnotné dokázali. Dnes s prekvapením sledujem aké „celebrity“ sa tu roja.
Všetci sa hrnú za dobrým životom – ale mnohí si ho stotožňujú s tým, že majú kopu prachov, ,luxusné auto a dom s bazénom, a užívajú si.
Ibaže dobrý život je o napĺňaní poslania ako nášho najvyššieho potenciálu, o zmysluplnosti našich krokov. Iste, nedochádzame k tomu uvažovaním pri popíjaní kávy alebo čaju, ale v situáciách, kedy nás život zrazí na kolená. Alebo aj na dno, aby sme dokázali pochopiť, že na dno zrazí Boh iba vyvolených. Že taká rana je v skutočnosti zo strany Boha dôverou voči nám.
Oveľa viac sú mi bližšie hodnoty Indiánov ako dnešnej modernej spoločnosti. Nie je to len tým, že rezonuje vo mne niečo z minulého indiánskeho života.
Iste, sú spomienky, aj môj druhý šamanský bubon o tom vypovedá. No ich hodnoty sú i dnes bližšie môjmu srdcu a predstave zmysluplného života.
Moderná vyspelá spoločnosť zahnala všetky tie primitívne národy „do ochranných rezervácií“ a nivočí ich ako vie. To my by sme mali byť v tých rezerváciách – so všetkým sebectvom, darebáčinami a amorálnosťou. Ich pôvodný spôsob života a múdra životná filozofia, plná úcty, vďačnosti a pokory, by mali byť svetovým národným bohatstvom.
Máločo je také krehké a čisté v našom svete – ponárame sa do hluku, smradu a darebáčin všedného dňa každé ráno. Pri čakaní na bus do práce som o tom v skorom ráne často uvažovala. Voda vo fontánke tíško žblnkotala, farby nežne žiarili – o čo iné je také čakanie ako čakanie na MHD v hlučnej Bratislave. Vďačnosť za takéto miesta a okamihy až neuveriteľnej krásy zakaždým cítim.
Obe fotky sú moje, samozrejme.
Možno je to výzva Zámeru sveta, siahnuť po niečom indiánskom, povedala som si. A tak som knihu o Navahoch z neprečítaných vytiahla. Cílek v nej s humorom píše aj o tejto téme, o ktorej práve uvažujem – koincidencie ma skrátka valcujú – vyčíta pochybným reklamným agentúram, že nás presviedčaju, že šťastie je v zľavách. Uvažuje o úcte a neúcte, hodnotách a konzume. Aj piesne Indiánov spomína, a ja dnes knihe rozumiem lepšie vďaka tomu že som čítala o ich spôsoboch kódovania do pamäte. Cílek tiež spomína, že zmyslom života nie sú peniaze, ale túžba robiť niečo zmysluplné a tvorivé. Môj veľký projekt mi priplával v pamäti, ale bez dôveryhodného človeka a mojej ochoty dôverovať je v pozícii „možno raz“. A dokonca aj o hrozbe vojny Cílek píše – že duše padlých v tých veľkých zbytočných vojnách sú nezmierené a tlačia ľudí riadiacich svet do ďalších kríz. Hm, zaujímavé, rituál uzmierenia, upokojenia a prevedenia je potrebný.
Koincidencie sú fascinujúcim javom, zvláštne posolstvá, ktoré sa v určenom čase objavujú, nech siahneme na čokoľvek. Úlomky poznania nám prinášajú trpezlivo.
ELEna
do roku 1989 bola zárukou mieru vo svete... ...
Celá debata | RSS tejto debaty