Úlohou poslancov by malo byť zlepšovať život našich občanov. Bez rozdielu – nech sú v parlamente posadení za akúkoľvek stranu.
Niektoré zákony sú však v štýle hlasovania „Jankov brat, Jožkov kamarát a Ferkova frajerka“ – vytvorili ich ľudia absolútne neznalí praxe či úplne ľahostajní ku potrebám občanov.
Príkladom toho je i legislatíva pre končiacich študentov, ktorá odmeňuje motivačným príspevkom tých, ktorí sa povaľovali doma aspoň mesiac bez práce príspevok na cestovanie za prácou priznáva iba tým, ktorí sa bezpracne povaľovali doma aspoň tri mesiace. Študent, ktorý nastúpi do práce bezodkladne po ukončení školy – čo by mal byť ideálny prípad z pohľadu štátu, ten nedostane nič. Pritom nedostane za neho rodič z neho ani prídavok na dieťa, nemá ani podporu, ani nijaký príspevok na dochádzanie za prácou.
Je to hanebný prístup od tohto štátu, do akej situácie dostáva ľudí. Taký štát nám občanom nie je oporou, ale príťažou.
Gratulujem i vám, poslanci, ste skutočne prínos pre ľudí. Keby vás ostala len desatina, nechýbali by ste mi.
Ja by som zákon postavila úplne inak – tak, že motivačný príspevok by bol v plnej výške pri nástupe do práce v prvom mesiaci po ukončení školy. Polovičnú sumu by dostal človek pri nástupe do dvoch mesiacov, štvrtinový pri nástupe do troch mesiacov, neskôr by nedostal nič. Skutočne potrebujeme podporovať lajdákov a špekulantov namiesto ľudí k práci zodpovedne pristupujúcich?
Pri týchto slovách som si ale povedala, že niektorí poslanci pre ľudí predsa len robia.
Konkrétne pani poslankyňa Marcinková, ktorá v NR SR je za stranu SaS. Tá bojovala za to, aby deti mohli v nemocnici mať sprievodcu.
Netušíte mnohí, aká je to dôležitá vec pre deti – že pri nich bude v nemocnici blízka osoba.
Kedysi ma so synom v nemocnici nenechávavali, že kojace matky majú prednosť. Jeho previezli na druhý deň do krajského mesta, nemali voľný respirátor, ja som ostala v nemocnici po sekcii. Prvé dva roky boli zápasom so zdravotnými ťažkosťmi – po hospitalizácii mi vždy dieťa vyniesli pred dvere oddelenia. Ustupovala som, až do chvíle, keď po jednej hospitalizácii na zvonenie nereagovali a ja som vkročila dnu. Syn zabalený len vo veľkej špinavej plienke. Odvtedy nebol sám. Na ďalší krát som na príbeh o kojacich matkách pokojne dodala – v nemocnici so synom, alebo pred nemocnicou s cirkusom, mne je to úplne jedno. Miesto sa našlo.
Ombudsman k tomu návrhu dodal, že
Bratislava 6. júna (TASR) – Verejný ochranca práv (VOP) Róbert Dobrovodský víta rozhodnutie Národnej rady (NR) SR, zavádzajúce od 1. septembra právo dieťaťa na prítomnosť sprevádzajúcej osoby počas hospitalizácie. „Je to krok, ktorý je v súlade s medzinárodnými dohovormi a zároveň reflektuje najlepší záujem dieťaťa“.
Preložím do zrozumiteľnej reči – Slovensko neplnilo medzinárodné dohovory. Teraz konečne začne..
Bojovala pani poslankyňa Marcinková, až vybojovala. Jej môžete ďakovať, rodičia za to, že od septembra už vaše deti nebudú musieť byť v nemocnici bez vás.
Verejne ďakujem, pani poslankyňa.
Poďakovanie patrí i ministrovi zdravotníctva, nepochybne, lebo konečne ako prvý zo zdravotníckch ministrov načúval a riešil účinne vec.
Verejne ďakujem, pán minister zdravotníctva.
Elena
P.S.: neúspešná – ďakujem za info, dodatočne som to našla.
Pokiaľ viem, možno to nie je rozšírená forma,... ...
aj to je možné... ale ak je vec uzákonená,... ...
počkajme si ako to bude vyzerať v reále. ... ...
Koalícii? ...
je to jedna z najlepších vecí, čo sa tejto... ...
Celá debata | RSS tejto debaty