Pravda uverejnila dva články, ktoré ma zaujali – včera o ideálnom kandidátovi na „islamistu“ a predminulý piatok o nedávnom nácviku prešovských policajtov. Pokúsim sa ich teraz prepojiť, nesúvisia totiž spolu iba zdanlivo.
Nepochybne by nikto z nás nechcel zažiť situáciu, že by mu dieťa neprišlo zo školy domov, pretože by ho v nej niekto zastrelil. Na Slovensku sme zatiaľ takú situáciu nezažili, no predsa jej čelí vo svete veľa rodín. V mnohých vyspelých krajinách sa takéto prípady vyskytujú pomerne často. Tento druh násilia nedokázali zatiaľ ani plne pochopiť ani zastaviť a stáva sa súčasťou života spoločnosti. Je nútená mu čeliť.
Nácvik zásahu policajtov a ďalších záchranných zložiek na prešovskom gymnáziu v situácii „strelca v škole“ – a najmä návodové video a manuál pre školy -pokladám preto za naozaj múdry krok. Policajti Krajského policajného riaditeľstva v Prešove, záchranári a hasiči sa pri spomenutom nácviku inšpirovali situáciami, o ktorých sa dozvedáme na Slovensku obvykle len z médií. Zažili sme zatiaľ jediný strelecký masaker, odohral sa v roku 2010 v Devínskej Novej Vsi – no pre mnohých z nás to bola hrozivá životná skúsenosť, hoci sme neboli jeho priamymi aktérmi. Uvedomujem si, o čo desivejšie a problémovejšie by to bolo „naživo“.
Iste, žiadne video či manuál nevyrieši všetko, najmä ak by zostal v škole nepovšimnutý ležať v zásuvke stola v riaditeľni. Už nejakú dobu poukazujem na to, že v slovenských školách je potrebné začať s praktickým nácvikom, aby sme dokázali deti účinne ochrániť v prípade rizika.
A teraz poďme k včerajšiemu článku Západ bije islamistov, jeho občania ho posilňujú – v ňom je vykreslený ideálny kandidát na islamistu – žije v „západnom svete“ ako bohatý moslim, má isté psychické problémy (ako inak) a cíti sa sociálne izolovaný.
Dozvedáme sa z neho tiež, že OSN zvažuje potrebu kreatívnej a ucelenej politickej stratégie, aby zastavili vlnu zahraničných bojovníkov. Odborníci dumajú, že „musia naučiť mladých ľudí pohybovať sa v digitálnom prostredí a zvládať mýty o ideológii“.
Z môjho pohľadu by sa predovšetkým spoločnosť mala zamyslieť nad tým, prečo sa v nej človek v relatívne dobrom sociálnom postavení (bohatý, zrejme aj vzdelaný) cíti sociálne osamelý a nespokojný.
Dovolím si tvrdiť, že naznačované „psychické problémy“ sú skôr manipulatívna nálepka, aby sme zväčšili vzdialenosť medzi „nimi a nami“ (čo nepokladám za krok k riešeniu situácie).
Samotné pomenovanie je problematické – odborne sú takíto ľudia často označovaní ako „šialení strelci“ či „besniaci strelci“ (ani zďaleka nie každý islamista či terorista či iný človek páchajúci násilie je psychicky chorý). V prostredí školy sú označovaní ako „školskí strelci“(a to mi už pripadá skôr ako strelecký klub v škole). Preto používam označenie „extrémne násilie“.
Venujem sa problematike extrémneho násilia odborne už nejaký čas, vo svojich prácach sa zamýšľam najmä nad možnými rizikami výskytu takejto formy násilia v prostredí škôl. A je ich dosť, verte. Od rastu násilia a jeho tolerancie v spoločnosti, cez výskyt násilia u detí v čoraz mladšom veku a v čoraz väčšej intenzite, aj v nových spôsoboch jeho vyjadrovania, až po rôznorodé spoločenské fenomény značne zhoršujúce životné podmienky ľudí v spoločnosti aj v ich bezprostrednom životnom okolí.
V prípade takýchto činov sa často hovorí o signálnom čine. Ľudia v spoločnosti si pri nich uvedomia, že niečo v spoločnosti nie je v poriadku a že je to potrebné urýchlene zmeniť.
V jednom z mojich odborných článkov o rizikách extrémneho násiliasom poukázala na dôvody, ktoré vedú ľudí k tomu, že sa rozhodnú vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Nebudem vás zaťažovať popisom celého procesu ako sa postupne mení myslenie človeka, ktorý sa odhodláva k takémuto činu. V pozadí situácie je však výrazná nespokojnosť so svojou životnou situáciou, dlhodobo sa kumulujúci pocit ublíženia, krivdy a narastajúce sklamanie z prístupu spoločnosti či konania ľudí v nej voči sebe, čo vedie k zatrpknutosti, zúfalstvu, beznádeji, úplnej strate viery v možnú zmenu a v konečnom dôsledku k riešeniu situácie radikálne, „po svojom“.
Tieto súvislosti mi prichádzajú na myseľ vždy, keď sa dočítam alebo dozviem o nejakej špinavosti. Príliš jasne si uvedomujem na akej hrane balansuje spoločnosť, keď sa správa voči ľuďom nečestne. Pretože každý nás na to aby mohol šťastne žiť potrebuje pocit, že svet je spravodlivý a vládne v ňom poriadok. A tiež, že môže dôverovať iným ľuďom. Že svet je skrátka dobré miesto pre život. Že je dobré miesto pre život spoločnosť, v ktorej on sám žije.
Pravdaže – niektorí ľudia sú na nespravodlivosť citliví viac, iní menej. Rovnako si vyberajú rôzne riešenia pri pocite nespravodlivosti zo strany spoločnosti – niektorí plačú doma v kúte, niektorí zoberú do ruky pušku a chcú dosiahnuť zmenu násilne. Ak teda spoločnosť chce riešiť takéto riziká pre seba, predovšetkým by mala spraviť maximum pre to, aby sa v nej ľuďom žilo dobre, aby sa cítili „prijatí“ a mali pocit spravodlivosti.
P. S: Nie, nie som „islamista“, len sa pokúšam objasniť na akom princípe funguje motivácia „zahraničných bojovníkov“, pretože to ani zďaleka nie je len o islamistoch. A riziká neexistujú ani zďaleka len v islamskom štáte.
Predná Hora, 26.9.2014
Mila pani, ci sa "odborne" ...
Celá debata | RSS tejto debaty