Svet ako naozaj? Ten svet ako naozaj – predstavuje pestrú paletu farieb, našich snov, či nebodaj splnených prianí? Alebo čo to znamená „svet ako naozaj“?
Niekedy iluzívne nádherný…
Prekrásny deň, všetko hrejivo jesenne rozžiarené – ešte v utorok tu bol. Sladko rozvoniavajúci vzduch, šuchot opadaného lístia. Nastavíte slnku dôverčivo tvár, v záplave zlatistého svetla je ľahko kráčať a veriť, že svet je krásne miesto. V slnkom prehriatom vzduchu lesy v diaľke na kopci lákavo otvárajú náruč (aby ste neboli iluzívni – ja som namiesto do lesov slnečným dňom putovala mestom za pracovnými povinnosťami, na poradu).
Ibaže úžasné dni nie sú len o slnku…
Dnes mrazivý dych striebri stráne, hory sa ukrývajú v hmlovom závoji.
Jasné, dalo by sa fňukať nad kadečím – u nás ústavníci rozkopali celú cestu, tak si ide človek vylomiť krk ráno v tej tme. Ísť do práce ráno pred šiestou a doraziť po siedmej večer tiež nie je ktoviečo. Ale to sú malichernosti – človek tomu porozumie, až keď zažije naozaj veľkú stratu – lebo veľká strata nás definitívne odkloní od fňukania o maličkostiach, od hádok, snahy ubližovať komukoľvek. Presnejšie, ak nás vlastná strata nezaslepí, vnímame citlivo stratu niekoho iného a súcitíme.
Naša strata nás naučí vážiť si zázračnú krásu okamihov. Je to paradox, cítiť obrovskú bolesť, až z nej chcieť zomrieť – a pritom byť radostný z úžasných okamihov. Ja ich vnímam akosi prirodzene, asi odvždy – zakaždým ma zahrejú na duši. Od smrti syna si tú radostnosť okamihov viac uvedomujem – a prezradím vám niečo hodne hlboké – ale sľúbte mi, že si za to poctivo sami pre seba odpoviete na otázku čím vy sami máte dnešok prekrásny. Platí?
Tak hej, dám to – po synovej smrti som si nevedela zrovnať to, že cítim bolesť a pritom si uvedomujem tie okamihy hlboko a radostne. Mala som silný pocit viny z toho. Ale minulý týždeň som kdesi na internete čítala myšlienku, ktorá mi v tom zvláštne pomohla, akosi mi to poskladala – že šťastní môžeme byť, i keď sme smutní či nahnevaní, lebo šťastie je niečo rozsiahlejšie, zásadnejšie, nie je to len pocit. Áno, presne, aj ja to tak cítim, taký pohľad mi dáva zmysel.
No tak, čím máte dnešok prekrásny? Čo vás potešilo, zahrialo pri srdci, vyvolalo radostný úsmev, alebo aj tichý smiech? Tak poďme, hneď teraz, sami pre seba – sľúbili ste mi to. Dnešok je pre mňa prekrásny tým, že…
A môj dnešok…
Pre mňa dnešok je prekrásny kadečím.
Teplým včasránom, čo ma u nás v horách pri blížiacej sa zime moc radostní a naozaj úprimne zaň vždy v duchu ďakujem.
Konečným dopracovaním a už aj odoslaním mojich dvoch prác na koncomesačnú medzinárodnú konferenciu.
Prekrásnou keltskou relaxačnou hudbou, ktorú som si dnes stiahla – keltskú hudbu milujem, pripomína mi čosi dávne, rezonuje hlboko vo mne.
Úspešným nákupom narodeninového darčeku pre Svetlanku, moje stredné dieťa. (Narodeniny má síce predvianočne, ale zatúžila práve po tomto celopyžamku, tak jej ho mama šla vybojovať. Ak vám to pripadá smiešne, zrejme ste ešte nikdy nestáli skoro ráno radu na „nový tovar“ pri Lidli. U nás je to životná nutnosť, ak niečo naozaj chcete – poviem vám, bola som pri celotelových pyžamách hneď tretia, ale ružové S-ko mali jediné. Naozaj ma to moc teší, rada robím iným radosť. A vianočné darčeky som zvykla po troške skladať už od marca na skriňu, každý mal svoju igelitku alebo škatuľku, do nich sem – tam pribudlo niečo. Milujem osobné darčeky, ktoré povedia, že to nebolo kúpené na „zlatú nedeľu“, ale také „vysnívané“, „s láskou objavené“, alebo „nie drahé, no prekvapivo úžasné“.)
A hej, dnešok je pre mňa prekrásny aj tým, že je na svete Franc Jacob. Ktože to je?
Nožničky i čas má kadekto…
Chlap, ktorý má srdce až natoľko plné lásky, že dokáže ostrihať autistické deti – je to veľká vec. Poviem vám, nie je jednoduché ostrihať autistu. Viem o čom hovorím, môjmu synovi som bola kaderníkom i strihačom nechtov ja. Našu detskú lekárku vždy fascinovalo, že je krásne ostrihaný, pretože to u autistov býva problém. No veď bol. Môj malý bojovník – to bolo kriku, „ajajaj, tytyty, pusťáááááj, pomo, pomo“ – kým vyrástol a pochopil, že nechty aj vlasy si určite ostriháme, keď strihať začneme.
Dnes o tom Francovi Jacobovi nahodili článok na aktualne.sk s názvom Holič autistických detí: Chce to čas, lásku a dobré nožničky.
Holičov pre autistov je ako šafránu. Nožničky i čas má kadekto, láskavé srdce nie…
Prezradím vám ešte niečo – tak som bola z tej správy namäkko, že som počúvala pol hodiny dookola jednu z mojich srdcoviek Night Ride Across The Caucasus. Pripomína mi hlboký dych života, svet ako naozaj…
Svet ako naozaj…
Ach, áno, presne taký svet by som chcela. Svet, v ktorom si nemusím stále kryť chrbát. Svet, v ktorom cítim vôňu nad vatrou opečenej slaniny. Svet, v ktorom zbieram maliny na malinový sirup. Svet, v ktorom život preteká mojimi žilami v každom okamihu. Svet, v ktorom sa radostne smejem a moje srdce tancuje…
Ach, áno, presne to je svet ako naozaj…
Elena Predná Hora 9.11.2017
Celá debata | RSS tejto debaty